História rétoriky (v rokoch) :)

--sa zrodili: rečnícka prax i rečníctvo ako veda,

--ich vznik súvisí so systémom otrokárskej demokracie, ktorá dávala občanom právo slobodne prejavovať svoju mienku na zhromaždeniach občanov a podieľať sa tak na výkone vládnej moci. V Aténach podľa Solónových zákonov sami občania vystupovali v súdnom spore ako žalobcovia i pričom veľkú úlohu zohrávala práve schopnosť rečniť, presvedčiť, získať. V 5. storočí p.n.l. sa z tejto pragmatickej situácie začala vyvíjať teória rečníctva. V tom období, Korax zo Syrakúz napísal prvú učebnicu rétoriky a tzv. logografi – koncipienti súdnych rečí, učili svojich klientov predniesť čo najpôsobivejšie vlastnú súdnu reč,

--tvorcami všeobecnej rečníckej náuky sa stali sofisti (učitelia múdrosti), ktorí zhromažďovali mládež do škôl a popri iných predmetoch (gramatika, literatúra, astronómia, geometria a iné) vyučovali aj rétoriku,

--rétorikou sa prakticky i teoreticky zaoberali i veľkí starogrécki učenci. Za jedného zo zakladateľov i tvorcov teórie rečníctva sa pokladá Aristoteles (384-322 p.n.l.), rečníckou osobnosťou starovekého Grécka bol Demostenes (384-322 p.n.l.), významným i pre súčasnú praktickú rétoriku je Sokrates (469-399 p.n.l.) a tiež jeho žiak Platón (427-347 p.n.l.). 

Rečník pred obyvateľmi starovekého Grécka

--sa Rimania rečníckemu učeniu učili od Grékov,

--ovládanie rečníckeho umenia bolo základnou podmienkou politického účinkovania,

--vrchol rímskeho rečníctva predstavuje Marcus Tullius Cicero (106-43 p.n.l.),

--známymi rečníkmi tej doby boli aj Gaius Julius Caesar (100-44 p.n.l.) a Lucius Annaeus Seneca (4 p.n.l.-65 n.l).

--tkvie hlavne v ich filozofii rečníctva s dôrazom na etický aspekt rétoriky. Vo svojich praktických vystúpeniach i teoretických prácach položili základy tzv. čestného rečníctva. Na druhej strane, v antickej rétorike ma svoj základ i filozofia nečestného rečníctva. Jeho cieľom je prostredníctvom rečníckeho prejavu odzbrojiť protivníka a zvíťaziť za každú cenu. A to i pomocou nevecných úkladov, rečníckych trikov, demagógie a bezohľadnosti.

--sa pôvodný predmet a význam rétoriky v mnohom zmenil,

--na jej rozvoj podnetne pôsobil vznik kresťanského náboženstva.

--cirkevno-bohoslovecká rétorika mala monopolné postavenie,

--na univerzitách sa rozvíjalo akademické rečníctvo. Prednášky sa nazývali lekciami (latinské lectio = čítanie), pretože to boli čítania z kníh profesorov. Spočiatku sa čítané texty komentovali, neskôr sa menili na spontánne prejavy.

Medzi najznámejšíe osobnosti stredovekej rétoriky patria: svätý Augustín (354-430), Gregor Veľký (540-604), Alkuin z Yorku (730-806), Hrabanus Maurus (776-856).

Stredoveká rétorika

V 16. storočí - medzi známych rečníkov v období reformácie patril nemecký kazateľ Martin Luther (1483-1546), známymi sú tiež holandský mysliteľ a predstaviteľ európskeho humanizmu Erazmus Rotterdamský (1467-1536) a Philipp Melanchthon (1497-1560).

V 17. storočí – sa do dejín rétoriky natrvalo zapísal aj Jan Amos Komenský (1592-1670).

v 18. storočí - dobrých politických rečníkov by sme našli aj v anglickom parlamente či medzi verejnými tribúnmi/aktérmi francúzskej revolúcie, medzi ktorých patrili: Jean Paul Marat (1743-1793), Maximilián Robespierre (1758-1794) a Georges Jacques Danton (1759-1794),

V 19. storočí - úspešným politickým rečníkom bol 16. americký prezident Abraham Lincoln (1809-1865).

--potreba nového štýlu presviedčania más a vznik marxizmu spôsobili, že rétorika ako veda a teória prakticky zanikla,

--vysoký štandard si zachovalo iba cirkevné rečníctvo.

--možno v oblasti rétoriky pozorovať isté dynamizujúce javy,

--popri názoroch o celkovom úpadku kvality hovoreného slova dávajú o sebe vedieť i názory, že vedomie a konanie ľudí možno veľmi efektívne ovplyvňovať i dobre predneseným slovom. Objavuje sa termín nová rétorika, kde sa rečníctvo už nechápe ako „umenie hovoriť“ (pateticky a nadnesene), ale ako druh konverzácie s väčším počtom ľudí. Rečnícky prejav sa chápe ako priama, cieľavedomá reč, ktorá má zmysle a pri ktorej má poslucháč dojem, že sa s ním rozprávame. Rečníctvo sa pokladá sa zručnosť, ktorú môže dosiahnuť každý priemerne inteligentný človek a vlastným pričinením ju môže rozvinúť až po dosiahnutie nadpriemernej úrovne,

--nová rétorika je založená na filozofii pragmatizmu, kde hlavnú úlohu zohráva výsledok dosiahnutý v praxi, pričom veľkú úlohu plní sebadôvera človeka,

--medzi známych teoretikov novej rétoriky patria Švajčiar Bruno Neckermann (1920-2002) a Američan Dale Carnegie (1888-1955). Spoločným menovateľom ich názorov je úzka spojitosť s praktickým rečnením, preto pre takto chápanú rétoriku možno používať i pomenovanie praktická rétorika.