História etiky (v rokoch) :)

Vytvorené: 22. 10. 2013 Tlačiť

V čase paleolitu – keď si človek uvedomil svoje ja, začal korigovať aj svoje správanie.

V časoch vzniku ľudskej civilizácie – keď ľudia verili vo vyššiu moc a uctievali božstvá (ktoré v sebe zosobňovali odpozorované prírodné deje), hľadal človek elementárnu harmóniu, ktorej cieľom bolo žiť v zhode s prírodou, so svojím okolím i sebou samým.

Na prelome 4. a 3. tisícročia p.n.l. – vládol juhobabylonskému Uruku v Mezopotámii kráľ Gilgameš. Jeho neustále hľadanie nesmrteľnosti, aby sa tak vyrovnal bohom, je opísané v Epose o Gilgamešovi. V závere eposu sa konštatuje, že človek nemôže nájsť večný život, ale svojimi dobrými skutkami si môže zabezpečiť večnú slávu a žiť v pamäti ľudí naveky.

Už v starovekom Grécku – božstvá a vyššiu moc nahradili konkrétni bohovia, ktorí sa často správali ako bežní ľudia. Ich prešľapmi ľudia ospravedlňovali svoje správanie.


Paridov súd	Héra a Zeus

V 6. storočí p.n.l. – grécky filozof Protagoras postavil svojím výrokom „Človek je mierou všetkých vecí.“ človeka do výnimočného postavenia. Paralelne s ním žil (v starovekej Číne) filozof Lao-c´, ktorý za mieru všetkého, protirečivo, pokladal pokoru. Ďalší čínsky filozof Konfucius, pokoru ako mieru všetkého ešte znásobil.


Protagoras	Lao-c´	Konfucius

V rokoch 469-399 p.n.l. – žil grécky filozof Sokrates. Cnosť a poznanie vzájomne podmienil.

V rokoch 428-349 p.n.l. – žil grécky filozof Platón, ktorý dobro chápal ako symbiózu [1] pravdy, krásy a miery.

V rokoch 384-322 p.n.l. – žil grécky filozof a Platónov žiak Aristoteles. Je považovaný za otca – systemizátora etiky. Jej systemizáciu realizoval v diele Etika Nikomachova[2]. Podľa Aristotela je etika praktická veda, jej predmetom je hľadanie najvyššieho dobra a stanovenie cností ako prostriedkov vedúcich k tomuto cieľu. Aristotelova etika je etikou šťastia[3]; šťastie, blaženosť (eudaimonia) predstavuje cieľ života a zároveň najvyššie dobro[4].


Sokrates	Platón a Aristoteles

V prvom storočí n.l.[5] – bol vo veku 33 rokov rímskymi vojakmi ukrižovaný Ježiš Kristus. Ježiš Kristus, Boží syn, sa stal človekom, aby cez svoje utrpenie a smrť vykúpil padnuté ľudstvo a priniesol mu spásu. Ježišova viera, život[6], t.j. skutky, učenie a zázraky ovplyvnili život nielen všetkých kresťanov.

Ježiš na kríži

V časoch Rímskej ríše – ústrednou snahou bolo dosahovanie pocitov slasti a rozkoše, t.j. hedonistické ciele.

Hodovanie v časoch Rímskej ríše

V rokoch 1225-1274 – žil, pre hľadanie dobra excelentný, učiteľ, kňaz katolíckej cirkvi Tomáš Akvinský. Dobro chápal ako substanciálnu charakteristiku všetkého existujúceho. Aj živého, aj neživého. Špecifikum človeka pritom videl v tom, že jeho dobro je spojené s rozumovou činnosťou (blaženosť človeka spočíva v intelektuálnej činnosti). Rozoznával tri základné cnosti: rozumové, mravné a teologické.

V rokoch 1494-1553 - žil francúzsky humanista, spisovateľ[7], lekár, právnik, botanik a staviteľ Francois Rabbelais, autor diela Gargantua a Pantagruel. Bizarný príbeh dvoch obrov (otca a syna) je kritikou vtedajšej spoločnosti a zároveň návodom pre dobrý život. Medzi hlavné myšlienky diela patria rady, ktoré dáva otec svojmu synovi: „Pi, opíjaj sa životom, uč sa vedu, uč sa remeslá, uč sa jazyky! Nezabudni na dve korenia života: smiech a smäd.“

V rokoch 1592-1670 – žil tvorca novej pedagogiky[8], humanista, filozof, teológ i spisovateľ Jan Ámos Komenský. Hlboko sa zamýšľal nad trvalými hodnotami, ktoré nachádzame najmä v jeho pedagogických spisoch. Všade zdôrazňoval humanizmus a demokraciu pre všetkých ľudí na svete. Svoj vzdelávací systém nazval panpaedia (vševýchova) a požadovanú všemúdrosť (pansofia) ozrejmil v tretej knihe diela Všeobecná porada o náprave veci ľudských, ktorá nesie rovnaký názov - Pansofia[9].


Akvinský	Rabbelais	Komenský	Kant

V rokoch 1724-1804 – žil Immanuel Kant, predstaviteľ nemeckého klasického idealizmu, autor kategorického imperatívu: „Konaj tak, aby sa zásady tvojho konania mohli stať všeobecným zákonom“. Mravnosťou determinoval slobodu človeka v jeho konaní.

V rokoch 1869-1948 – žil Móhandás Karamčand Gándhí, nazývaný aj Mahátmá[10], indický mysliteľ a politik. Okrem iného definoval aj 7 omylov ľudskej spoločnosti, za ktoré pokladal: bohatstvo bez práce, zábavu bez zodpovednosti, vzdelanie bez charakteru, obchod bez morálky, vedu bez ľudskosti, náboženstvo bez obety a politiku bez princípov.

V rokoch 1875-1965 – žil alsaský protestantský teológ, filozof kultúry, lekár, muzikológ, hudobník, významný etik a novozákonník Albert Schweitzer. Stal sa známym svojou misijnou činnosťou medzi africkými domorodcami, zaujal tiež svojimi protivojnovými vystúpeniami. V oblasti etiky sa zameral na trpiacu osobnosť a ideu slobodnej mravnej humanity (v diele Etika úcty k životu)[11].


Gándhí	Schweitzer	Fromm	Matka Tereza

V rokoch 1900-1980 – žil nemecko-americký psychoanalytik, sociológ a filozof, predstaviteľ neofreudizmu, dialektický humanista, ktorý sa zameral na človeka bojujúceho o slobodu a dôstojnosť, Erich Fromm. Do dejín etiky sa zapísal dielom Človek pre seba, skúmanie psychologických základov etiky[12].

V rokoch 1910-1997 – žila rádová sestra, zakladateľka rehoľného rádu Kongregácia misionárok lásky, a nositeľka Nobelovej ceny za mier Matka Tereza. Najvyšším zmyslom jej života bolo konanie dobra.

Roku 1997 – medzinárodná komisia UNESCO v Delorsovej správe pod názvom Učenie je skryté bohatstvo, formulovala 4 nevyhnutné piliere výchovy a vzdelávania pre 21. storočie:

učiť sa poznávať – ovládať nástroje, ktorými možno bádať, skúmať, chápať nové,
učiť sa konať – byť aktívnym riešiteľom životných situácií a nie pasívnym manipulovaným objektom, byť schopným slobodne sa rozhodovať,
učiť sa žiť spoločne – vážiť si, rešpektovať, tolerovať odlišnosti iných, nechcieť ich ovládať, ale konať voči nim zodpovedne a mravne,
učiť sa byť – byť autentickou osobnosťou, ktorá vie čo chce.