Tlačiť

V rokoch 40 000-10 000 p.n.l. - človek tej doby kreslil a maľoval na steny jaskýň. Pozoruhodná je výroba farieb, ktoré pretrvali desaťtisícročia.  
 
Maľby v španielskej Altamíre
  
Roku 1000 p.n.l. - Egypťania používali vo farbiarstve indigo[1]
Roku 7000 p.n.l. - na primitívnych zvislých a ležatých stavoch utkané textílie a spletené rohože sa farbili. Ako farbivo slúžili rastlinné farby, napríklad marena farbiarska.  
Roku 200 p.n.l. - v helenistickom Egypte sa rozšírilo tlačiarstvo látok. V tej dobe sa podobná technika používala aj v Indii. 
V 11. storočí - sa v Nemecku potláčali látky razidlami z pálenej hliny alebo bronzu. Ako farbivá sa používali sadze rozmiešané v oleji alebo farebné hlinky. 
V 13. storočí - Taliani sa od Maurov priučili vyspelej hrnčiarskej technike a rozvinuli výrobu majoliky s olovnatociničitou polevou, tzv. fajansy. Pôvodne tento spôsob vynašli zrejme Peržania. 
V 17. storočí 
- vo farbiarstve látok sa aj u nás vo väčšej miere uplatňovalo dovážané indigo. Predovšetkým na obľúbenú modrotlač. Indigo veľmi konkurovalo domácemu boritu,
- postupne sa začalo rozvíjať potláčanie látok. Módou sa stalo, najmä vo Francúzsku a v Anglicku, indické potlačené kaliko. Vzory sa neskoršie uplatňovali na kartúnoch. 
Roku 1744 - bola vynájdená sulfonácia indiga a zavedená bola do farbiarstva vlny a hodvábu. Súčasne sa začala používať kyselina sírová na bielenie ľanových a bavlnených látok[2]
Roku 1771 - sa ako najstaršie umelé chemicky vyrobené farbivo začala používať kyselina pikrová. Vyrábala sa z indiga a kyseliny dusičnej. Tým sa začal významný vývoj syntetických farbív, ktorý ovplyvnil pokrok chemického priemyslu v 19. storočí.    
Roku 1774 - švédsky chemik Carl Wilhelm Scheele (1742-1786) objavil chlór a jeho veľký odfarbovací účinok[3]
Roku 1785 
- francúzsky chemik Claude Louis Berthollet (1748-1822) použil pri bielení chlór, a tým dal základ novodobej technike bielenia, ktorá sa onedlho presadila vo veľkom meradle[4],
- potlačovanie látok sa od tohto roku zdokonaľovalo Bellovými, Nicholsonovými a Parkinsonovými valcovacími strojmi. 
Roku 1789 - francúzsky chemik Nicolas Leblanc (1742-1806) vynašiel prvú úspešnú metódu priemyselnej výroby sódy, ktorá sa stala v tom čase jedným z najdôležitejších chemických výrobkov. Bola nevyhnutná pre textilný priemysel, sklárstvo, mydlárstvo a ďalšie odvetvia.  
Roku 1826 - nemecký chemik Otto Unverdorben (1806-1873) získal suchou destiláciou indiga anilín. Táto látka sa neskoršie stala základnou surovinou na výrobu syntetických farbív. 
Roku 1834 - Francúz Perrot zostrojil preslávenú perrotinu, ktorá nahradila niekoľko desiatok tlačiarov a pomocníkov. 
Roku 1836 - bavlnársky podnikateľ zo Zákup v Čechách Eduard Leintenberger (1794-?) vynašiel formovací potláčací stroj na tkaniny, zvaný leitenbergina. 
Roku 1842 - ruský chemik Nikolaj Nikolajevič Zinin (1812-1880) vynašiel spôsob, ako synteticky získavať anilín z kameňouhoľného dechtu cez nitrobenzol. Tento postup je známy ako Zininova reakcia. Umelo vyrobený anilín sa stal základnou surovinou na výrobu umelých farbív, liečiv a ďalších chemikálií. O syntetickú výrobu anilínu sa zaslúžil aj nemecký chemik C. J. Fritzsche. 
Až do polovice 19. storočia - sa farby a farbivá vyrábali v malých množstvách z prírodných látok, ako je hlina, rôzne druhy ovocia alebo kvetov, listy stromov či rôzne bobule[5]
Roku 1855 - anglický fyzik Alexander Parkes (1813-1890) prvý raz vyrobil umelú plastickú hmotu celuloid a získal na tento proces patent. Neskôr pochod prepracoval na priemyselnú výrobu vo veľkom. O štrnásť rokov neskôr, roku 1869, sa o rozšírenie celuloidu zaslúžil Američan John Wesley Hyatt (1837-1920)[6].     
Roku 1856 - anglický chemik William Henry Perkin (1838-1907) vyrobil prvé syntetické[7]chemické farbivo - mauveine a našiel spôsob, ako ho získavať z kameňouhoľného dechtu[8]. 

 

Mauveine

 

Po roku 1860 - nemecký chemik August Wilhelm Hofmann (1818-1892) vypracoval technologické postupy výroby syntetických anilínových farbív a položil tak základy priemyselného využitia kameňouhoľného dechtu na výrobu farbív a ďalších chemikálií. 

Roku 1862 - britský chemik Alexander Parkes (1831-1900) predviedol na Londýnskej výstave prvý plast známy ako nitrátová celulóza. 
Roku 1869 
- vyvinul plast aj americký vynálezca John Wesley Hyatt (1837-1920) a dal mu meno celuloid[9]. Hoci bol krehký a pri silnom osvetlení menil farbu, vyrábali sa z neho mnohé predmety[10],
- v Anglicku vyrobili z celulózy jednu z prvých umelých hmôt, vulkanfíber, ktorý našiel široké uplatnenie v elektrotechnike ako izolačný materiál. 
Roku 1878 - nemecký chemik Adolf Bayer (1835-1917) vypracoval nový spôsob syntetickej výroby indiga pre priemyselnú výrobu vo veľkom meradle. Značne prispel k rozvoju priemyslu organických farbív. 
Okolo roku 1880 - sa ďalší chemici naučili vyrábať umelé indigo. 
Roku 1897 - v Nemecku sa rozvinula továrenská výroba syntetického indiga. Prispeli k tomu procesy vynájdené chemikom Heinrichom Carom (1834-1910), ktorý rozpracoval spôsoby výroby anilínových farbív a nových syntetických farbív.  
Roku 1907 - bol vyrobený prvý plast na chemickom základe - bakelit[11]. Technologický proces výroby prvej umelej živice[12] vynašiel belgický chemik pracujúci v Spojených štátoch Léon Hendrik Beakeland (1863-1944). Táto umelá látka sa rýchlo rozšírila ako výborný lisovateľný izolátor[13].

 

Výrobky z bakelitu

 

Roku 1908
- nemecký chemik Jackques Edwin Brandenberger (1872-1954) vynašiel výrobu celofánu,
- ruskému chemikovi Jegorovi Ivanovičovi Orlovovi (1865-1944) sa prvý raz podarilo vyrobiť syntetickou cestou etylén. 
V rokoch 1912-1913 - ruský chemik Grigorij Semionovič Petrov (1886-?) navrhol originálny spôsob výroby fenoplastov, plastických hmôt na podklade fenolaldehydových živíc. 
Roku 1924 - nemecký chemik Hermann Staudinger (1881-1965) robil základný výskum v oblasti makromolekúl a polymerizácie. Praktické využitie týchto výskumov viedlo k mohutnému rozvoju priemyselnej výroby syntetických materiálov. 
Roku 1928 - nemeckí chemici Otto Diels (1876-1954) a Kurt Alder (1902-1958) vynašli tzv. diénovú syntézu, ktorá umožňuje vyrobiť syntetických organických zlúčenín - polymérov. Syntéze mimoriadne prispela k veľkému rozvoju priemyselnej výroby plastických hmôt aj pri výrobe syntetického kaučuku. 
V 30. rokoch - bol v Nemecku vyvinutý polystyrén. Je to číra biela látka podobná sklu. Používa sa na nádoby na potraviny, zariadenia pre domácnosť a hračky. Penový polystyrén, biela tuhá pena, sa vo veľkej miere používa na balenie a slúži ako izolačný materiál. Polyuretán, tiež vyvinutý v Nemecku, našiel použitie vo výrobe lepidiel, náterov a vo forme tuhej peny ako izolačný materiál. 
Roku 1934 - americký chemik Wallace Hume Carothers (1896-1937) vynašiel prakticky použiteľný spôsob výroby syntetických vláken. Polymerizáciou hexametyléndiamínu a kyseliny adipovej pripravil polyamid nylon, ktorý potom začala vyrábať firma Dupont v Spojených štátoch. Carothers tiež prvý v Amerike vynašiel spôsob výroby umelého kaučuku - neoprénu. 
Roku 1935 - vo Veľkej Británii pripravili pomocou veľmi vysokého tlaku prvých osem gramov vysokotlakového polyetylénu, ktorý sa čoskoro stal významným materiálom v chemickom a elektrotechnickom priemysle. 
V rokoch 1937-1938 - nemecký chemik Paul Schlack (1897-?) vynašiel nezávisle od Američana Carothersa spôsob výroby syntetického vlákna perlon. 
Roku 1939 - nemecký chemik Walter Reppe (1892-?) vypracoval postup katalytickej syntézy vo výrobe plastických hmôt, ktorá onedlho nadobudla veľký význam v modernom chemickom priemysle. 
Roku 1941
- vo Veľkej Británii vyrobili terylén[14], jeden z najdôležitejších druhov syntetických vlákien, pripravený zvláknením polyesterov,
- skupina českých chemikov vypracovala technológiu kaprolaktanu. Tým položili základy výrobu silonu v bývalom Československu. 
V 50. rokoch - bol vyrobený polypropylén[15]. Malá zmena vo východiskovej látke, nahradenie atómu vodíka v etyléne atómom chlóru, vytvorila PVC/polyvinylchlorid, tvrdý ohňovzdorný plast vhodný na odpadové potrubia a odkvapové rúry. Po pridaní určitých chemikálií sa vyrobí mäkká podoba PVC vhodná ako náhrada gumy v takých výrobkoch, ako sú vodotesné odevy. Príbuzným plastom je teflon alebo PTFE/polytetrafluóretylén. Má veľmi malý koeficient trenia, preto je ideálny na ložiská, klzné valčeky a teflonové panvice na vyprážanie. 
Roku 1950 - v priemyselnej výrobe sa zjavili nové syntetické látky, ako napríklad orlon. 
Roku 1953 - v Sovietskom zväze bola zavedené poloprevádzková výroba nového syntetického vlákna enant. Polymerizáciu vypracoval Alexander Nikolajevič Nesmejanov (1899-?). 
V rokoch 1953-1955 - v západnom Nemecku a Spojených štátoch amerických vynašli výrobu polyetylénu za normálneho tlaku a neveľkého zvýšenia teploty.
[1] Ostalo dôležitým farbivom až do novoveku.
[2] To viedlo k výrobe kyseliny sírovej vo veľkom meradle, predovšetkým destiláciou skalice, pod názvom vitriolový olej.
[3] Jeho objav sa stal základom neskoršieho použitia chlóru pri bielení.
[4] To prispelo k veľkému rozvoju nielen textilnej výroby, ale aj chemického priemyslu.
[5] Napríklad rastlina indigo sa používala na farbenie látok najlacnejšou modrou farbou. Takto zafarbené látky nosilo v 18. storočí v Európe zvyčajne služobníctvo. 
[6] To znamenalo začiatok rozvoja výroby plastických látok.
[7] Umelé.
[8] V ďalšom vývoji výroba syntetických farbív položila základy novodobého chemického veľkopriemyslu.
[9] Vplyvom tepla materiál zmäkne a dá sa ľahko tvarovať. Tieto vlastnosti sú typické pre termoplasty.
[10] Od biliardových gulí až po umelý chrup a fotografický film, rúčky na nože, snímateľné goliere a manžety, rámy na okuliare. Whyatt vyrobil celuloid rozpustením celulózy, uhľovodíka rastlinného pôvodu, v roztoku gáfru rozpustenom v etanole. Jeho objav bol výsledkom súťaže vypísanej v USA v 60. rokoch 19. storočia, v ktorej išlo o to, kto nahradí slonovinu iným rovnako dobrým materiálom, vhodným na výrobu biliardových gúľ. Sľúbená odmena bola 10 000 dolárov.
[11] Patrí do skupiny termosetov, t.j. plastov, ktoré sa lisujú za horúca do konečného, nemeniteľného tvaru. Opätovným zohriatím nemäknú.
[12] Z fenolu a formaldehydu.
[13] Značne prispela k rozvoju veľkopriemyslu syntetických látok.
[14] V bývalom Československu sa bol známy pod názvom tesil.
[15] Podobne ako polyetylén sa používa na výrobu fliaš, potrubí a plastických vriec.
Zdroje
Použitá, doporučená a citovaná literatúra:
·-Geografia pomôcka pre maturantov a uchádzačov o štúdium na vysokých školách, Celestín Farkaš, Alena Dubcová, Hilda Kramáreková, Enigma, 2005.
·-Guinnessova encyklopédia, Mladé letá, 1992. 
·-Svetové vynálezy v dátach, František Jílek, Jozef Kuba, Jaroslava Jílková, Smena, 1982.
·-Všeobecná encyklopédia pre mladých, Mladé letá, 2002.
Hodnotenie užitočnosti článku:


    Kurzy DA Ako sa učiť a ako učiť Príprava študentov pomocou IKT História hydrauliky História stlačeného vzduchu Dejiny sveta Dejiny Slovenska

     

    O VŠETKÝCH KURZOCH 

     

    · O Slovensku po slovensky 
    · Slovenské kroje
    · Kurz národopisu
    · Diela maliarov
    · Kontrolné otázky, Domáce úlohy, E-testy - Priemysel
    · Odborné obrázkové slovníky
    · Poradňa žiadaného učiteľa
    · Rýchlokurz Angličtiny
    . Rozprávky (v mp3)
    · PREHĽADY (PRIBUDLO, ČO JE NOVÉ?) do 13.7.2019
    Seriály:
    · História sveta (1÷6)
    · História Slovenska (1÷5)
    · História módy (1÷5).

                                       
    Členstvo na portáli
    Mám účet a chcem sa prihlásiť Prihlásiť sa
    Nemám účet, ale chcel by som ho získať Registrovať sa
    Poznámka pre autora

    Ak ste na stránke našli chybu, dajte nám vedieť

    Newsletter

    Nenechajte si ujsť žiadny nový článok

    @

    Copyright © 2013-2019 Wesline, s.r.o. Všetky práva vyhradené. Mapa stránky ako tabuľka | Kurzy | Prehľady