Ľudové rozprávky 4 (Popolvár, najväčší na svete) :)

Popolvár, najväčší na svete

Kde bolo, tam bolo, v sedemdesiatej siedmej krajine, za červeným morom, za skleneným vrchom a za drevenou skalou bolo jedno mesto a v ňom býval kráľ, ktorý mal troch synov. Dvaja starší holí takto naoko poriadni Šuhajci, ale ten tretí, to bol len taký Popolvár, čo spoza pece ani nevyzrel. Raz postaví si ti ich otec pred seba a rečie:

„Synkovia moji, už ste, chvalabohu, chlapi na miesto, mohli by ste sveta skúsiť, či z vás dačo vystane. – Pôjdete po staršom!“

A najstarší, hneď do toho hotový, vypýtal si od otca hodne peňazí, dobrého koňa, ligotavú zbroj; – odobral sa a išiel vo meno božie! Putoval celý rok po horách, po dolách, po pustatinách, až naostatok prišiel k medenej hore.

„Dosť som sa už natúlal,“ povedal si. "Ale mi ani nebude ľúto, keď len z tejto hory pamiatku so sebou donesiem."

Uprizeral sa – uprizeral na tú medenú horu a odlomil si z nej jednu halúzku.

Keď domov došiel, ešte zďaleka volal na otca:

„Otec môj, otec môj, bolže som vám ja ďaleko! Či vidíte, táto halúzka je až hen z medenej hory!“ Ale otec odpovedal:

„Načo si sa to aj púšťal z domu a túlal sa toľko? Veď ja s tvojou materou chodieval som dakedy k medenej hore na raňajšok. Z teba, ako vidím, slabý chaseň vezme svet. – Poďže ty, môj stredný; čo si ty vyberieš na cestu?“

Vybral si aj ten stredný dobrého koňa, ligotavú zbroj; nabral peňazí na cestu, odobral sa pekne od domácich – a šiel! O rok prišiel aj on k medenej hore a odlomil si z nej halúzku na pamiatku. Ale stúpal ďalej, bo už vedel, že by ho otec len vyhanbil, ak by len toľko skúsil ako jeho brat. Chodil, blúdil po horách, po dolách, po pustatinách, až zase po roku prišiel k striebornej hore.

„Hej,“ povie si, „tuto môj brat nebol. Ale to človek ani neslýchal takýto zázrak, takáto krásna strieborná hora!“

Uprizeral sa – uprizeral na tú horu a odlomil si z nej strieborný prútik, aby mu uverili, kde on hen bol.

Keď domov dochodil, ešte zďaleka volal:

„Otec môj, otec môj, bol som vám ja ešte ďalej! Pozrite, tento prútik je až hen zo striebornej hory!“

Ale otec odpovedal:

„Veru nemáš čím pochváliť sa ani ty. Veď ja s tvojou materou chodieval som dakedy k striebornej hore dopoludnia. Vidím len, že je z vás dvoch nič. A čože z teba tretieho?!“

„Čo boh dá, to bude!“ povedal na to ten tretí. „Keď je už na mne rad, skúsim i ja svoje šťastie!“ A tu milí bratia dobre nezašli sa od smiechu, že ešte aj Popolvár chce pustiť sa do sveta, ktorý dosiaľ od pece nebol ani na krok. A otec – akosi zamyslený – nezastal bo. Tu nás Popolvár rozžialil sa, že ho tak za nič nemajú, a nechal ich tam.

Rozžialený chodil po dvore a ani nevedel, ako dostal sa ku kope hnoja. Na hnoji ohrieval sa jeden prašivý koník a ten Popolvára takto oslovil:

„Popolvár, nežiaľ sa ty nič! Budeme my dvaja dobrí kamaráti spolu. Predstúp ty ešte raz smelo pred otca a nevyžiadaj si na cestu nič inšie, iba mňa a ten zhrdzavený paloš z komory, veď tvoj otec vie ktorý. Nebude ti bo chcieť dať, ale ty stoj len na svojom a bude všetko dobre.“

Poďakoval sa Popolvár koníčkovi za radu a predstúpil ešte raz pred otca.

„Nuž, čože ty, akože ty, Popolvár? Vari by si predsa chcel do sveta?“

„Chcel, otec môj!“ odpovedal Popolvár smelo. „A čože si Žiadaš na cestu?“

„Nič inšie, otec môj, len ten zhrdzavený paloš z komory a toho prašivého koníka na hnoji!“

Pokrútil otec hlavou a sprvotky nechcel mu to dať, že nač by mu to bolo; ale potom na všetko mu privolil. Opásal si Popolvár zhrdzavený paloš, ulapil koníčka na povrieslo a viedol. Tu ešte len zachodili sa bratia od smiechu a ľudia po meste stávali na diváky, ako podlamujú sa koníkovi kolená, ako viazne do blata a Popolvár musí dvíhať si ho sám za každým tretím krokom. Ale podvíhal si ho verne a nerobil si z toho všetkého nič.

Po psote, po biede vyknísali a vyvliekli sa z mesta von. Tu Popolvár zosadol, že si koníčka radšej povedie. Ale milý koník len striasol sa a hneď bol z neho krásny tátošík.

„Ej,“ povedá, „veďže si ty, Popolvárko, nemysli, že som ja hoďasaký koník; veď som ja tvojho otcov tátoš. Ani ten paloš ti je nie ako druhé paloše. Ale čo mu rozkážeš, všetko do kolena zrúbe. Mňa si ale naobročíš, dáš mi za korýtko ovsa a za korýtko ohňa!“

Rád bol Popolvár, že také veci má, a doniesol hneď svojmu tátošovi za koryto ovsa a za koryto ohňa. Ten to všetko chytro pohltal a len tak žilky v ňom ihrali.

„Sadaj, Popolvár,“ rečie tátoš, „bo ďalekú cestu máme!“

Vysadol Popolvár a už leteli ponad doly, ponad hory, že tieto len ako mraveniská mrvili sa pod nimi. 0 chvíľku tátoš zastal:

„Tu je," povedá, "hora medená, po ktorú tvoj najstarší brat za rok došiel a po ktorú ja tvojho otca s materou na raňajšok nosieval som. Zosadni a daj mi za korýtko ovsa, za korýtko ohňa!“

Nič nemeškal, naobročil si tátošíka a leteli zas, že len tak menili sa im doly, hory pred očima. O chvíľku tátoš zadupotal:

„Tu sme,“ povedá, „na striebornej hore, po ktorú tvoj starší brat za dva roky chodil a po ktorú tvojho otca, mater dopoludnia nosieval som. Zosadni a daj mi za korýtko ovsa, za korýtko ohňa!“

Len čo nahltal sa tátoš ovsa a ohňa, už leteli zase; len tak preletúvali popod nich doly, hory, akoby okom mihol- O chvíľku zastal tátoš ešte raz:

„No, tu sme už na zlatej hore, kde tvoji bratia nikdy neboli – Ale naobroč ma ešte raz, donesiem ťa k tvojmu otcovmu priateľovi na noc!“

Popolvár si tátoša ovsom a ohňom naobročil. Len dakoľko skokov urobili a tam ti už stáli na dvore velikého zámku.

Vnišiel Popolvár dnu a poklonil sa pekne pánovi, ako svojho otca priateľovi.

„Ej, ej, synak môj,“ čudoval sa mu kráľ do očú, „Či by to ozaj tak bolo, žeby som ja ešte na moje staré dni živého človeka videl a žeby si ty bol môjho priateľov syn? No, ale ti aj z očú dobre vyzerá, a keď si dnes prešiel cez tri hory, to len môj priateľ mohol svojho syna tak ku mne vypraviť. Ej, veď takých priateľov ani nebolo, ani nebude, ako sme my boli s tvojím otcom, kým sme za mladi bojúvali proti tej ježibabe – veď ti hádam otec povedal o nej?“ „Vravieť, nevravel nič takého,“ rečie Popolvár; „ale mi paloš sebou dal!“

„Ej, veď ten paloš dosť nazrážal Ba bábinho vojska! Ale čože! Čím viac ho zrážal, tým viac rojilo sa ho zo zeme. Na staré kolená nechali sme to potom všetko tak!“

„No, skúsia to moje mladé ruky,“ povie Popolvár. „Ačak nebudete mať nie proti tomu?“

„Ej ba, šanoval by ťa, mladú krv. Aj radšej vráť sa! Lebo ježibaba zohnala všetko vojsko proti mne a ešte do rána udrie na nás. Ja, ako ja, čo aj zhyniem, len či ty mladý ostaneš. Aspoň chýr o mne otcovi zanesieš.“

Ale Popolvár neustúpil. Ledva svitalo, už sedel na tátošovi a poberal sa s kráľovským vojskom proti ježibabinmu vojsku, ktoré ako dáko more bolo rozlialo tam na jednej lúke. Vprostred vojska stála ježibaba sama na jednom postavisku, z ktorého očima iskrila a rozkazy vydávala.

„Len sa smelo do nich!“ zvolal Popolvár a sám pustil sa popredku. Svojmu palošíku rozkázal rúbať a ten stínal všetko do kolena. Hlavy padali ako makovice, ale to všetko nič nepomohlo, keď bábino vojsko ako i zo zeme rástlo a čo ho raz postínali, to ho vždy viac pribúdalo. Predsa Popolvár prerúbal sa s palošíkom až k tomu bábinmu postavisku a rozkázal palošíku, aby už teraz to stavisko zrúbal. Hneď bola ježibaba z neho dolu na zemi a vláda jej opadla. Popolvár kázal ju na márne kusy rozsekať. Keď bolo po ježibabe i jej vojsko zmizlo, len akoby bolo odrazu prepadlo sa do zeme.

Bolže starý krát rád, že si na svoje staré dni od tej ježibaby oddýchne a chcel Popolvára hostiť u seba, dokiaľ by sa mu len bolo páčilo. Ale Popolvár nemal pomeškania, bo si myslel, že už predsa voľač vo svete vykonal, s Čím by mohol pred otca predstúpiť. I tak vybral sa hneď domov a nebavil sa ani po ceste, iba kým pri zlatej, striebornej a medenej hore tátoša ovsom a ohňom naobročil a kým si z každej hory po ratoliestke odlomil.

Keď pred rodinné mesto došli, tátoš premenil sa zase na prašivého koníka a len tak nohami zapletal. Ľudia na diváky stávali a zachodili sa od smiechu. Bratia robili si posmešky z neho. Ale otec pýtal sa vážne:

„No, syn môj, kdeže si mi chodil?“

„Pozrite, otec môj!“ vravel už teraz Popolvár. „Odkiaľ je táto medená halúzka, tam som bol na raňajšok; odkiaľ je tento strieborný konárik, tam som bol dopoludnia; odkiaľ je táto zlatá ratolesť, tam som bol spoludnia a večer som obsadol na noc za zlatou horou u vášho priateľa. Pozdravuje vás srdečne!“

„Ďakujem za pozdravenie! A ty, synak, chlap si, keď si mi ho doniesol. Ale môj starý priateľ ešte žije? Neskazila ho tá prekliata ježibaba, čo sme my proti nej bojúvali? No, hovorže, hovor!“

„Chcela ho, ale mu viac nič neurobí. Tej sme i postavisko zrúcali, i ju palošík na márne kusy rozsekal, i vojsko prepadlo sa jej do zeme!“

Otec bol nad tým cele uvelebený a vyrozprával milému synkovi ešte aj o troch svojho priateľových dcérach, z ktorých bola jedna krajšia ako druhá. Ale že tie tej ježibabini synovia, draci, odvliekli a tam dakde v dierach držia. Aleže to by bol víťaz, kto by tie vyslobodil.

A Popolvárovi bolo treba len to počuť, hneď bol na všetko hotový. Otec by rád bol už býval, aby sa mu ani nebolo vyrieklo, bo chcel mať hodného syna pri sebe a vec to bola nebezpečná. Ale keď Popolvár sám chcel, nuž mu naposledok privolil ísť a šťastie skúsiť.

Šiel Popolvár rovno k tátošikovi svojmu a rečie mu:

„Koníček môj, pôjdeme ešte do cesty!“

„Viem,“ povedá tátošík, „čo chceš. Ale podobral si sa na veľa. Bo tých drakov ešte nikto neprevládal, aj ty neviem, ako obídeš.“

„Ako boh dá, tak bude,“ povie Popolvár. „Ani ježibabu dosiaľ nepremohli a my sme ju predsa skántrili. Len my, tátoško môj, poďme!“

„Keď už len tak chceš,“ preriekol naostatok tátoš, „lenže sa teda vyberme!“

Ráno na svitaní šli a veru len tak ako prv: cez to mesto ledva vliekli sa a ľudia smiali sa im. Hej, ale za mestom striasol sa tátošík, nahltal sa ovsa a ohňa a už leteli, až preleteli i medenú i striebornú i zlatú horu a na noc stavili sa zase u otcovho priateľa vo velikom zámku. Tam im boli radi a kráľ by bol Popolvára na rukách nosil od samej radosti, že ho zase vidí. A len ho už unúkal, aby si posedel, aby si pohovel, aby pohostil a pobavil sa u neho.

„Ej, nie mi je tak na pohovenie, na pobavenie,“ hovorí Popolvár. „Radšej hádam pôjde i vám len o to, ako by som vaše dcéry vyslobodil.“

„Tie najlepšie ani nespomenúť,“ zasmútil sa kráľ. „Tie sú už tam a nik nevymôže ich z pazúrov tých drakov. Na to, synak, nedávaj sa ani ty, bo tam zahynieš.“

„Zahyniem, nezahyniem, poručenobohu. Ale mne vy už aspoň cestu ukážete k tým drakom.“

Dlho krútil kráľ hlavou, či mu má na to privoliť, či nie. Ale naostatok mu len prisľúbil, že poč možno, odprevadí ho a ukáže mu cestu k tým dieram podzemným, kde tí draci bývajú.

Na druhý deň vybrali sa a šli za drahný čas cez tú samú krajinu, Čo boli vybojovali od tej ježibaby, až prišli na samý samučičký kraj. Tu ukázal mu kráľ pozďaleka jednu dieru a vravel:

„Vidíš, tam je moja najstaršia u draka s troma hlavami. Ak podarí sa ti toho zbiť, ona sama ti ukáže cestu ku svojej sestre. Iďže teda zbohom!“

„Zbohom putujte aj vy naspäť a nezabývajte na mňa!“ Tak rozžehnal sa Popolvár s kráľom i s jeho družinou a šiel už potom sám do tej diery.

Dlho kutal po nej sem i tam, kde by toho draka vykutal; ale nie. Až raz zazrie svetlo. Ide proti tomu svetlu a príde pred krásny zámok. Smelo vníde dnu a tam ti mu príde v ústrety pekná kňahyňa, najstaršia dcéra kráľova, a víta ho, ale neveselo:

„Jaj, človeče boží, kde vzal si sa tu? Od toľkých rokov som tu zakliata a ešte som ľudský parsún nevidela! Ale škoda ťa, pekný mládenec, škoda ťa! Ak môj muž príde, hneď ťa zožerie!“

„Ako boh dá, tak bude!“ povie Popolvár. „Ale by som už len rád merať sa s ním a teba vyslobodiť.“

Vtom zahrmel na dvore dvadsaťpäťcentový budzogáň, až zem zatriasla sa.

„Jaj, to je môj muž a viac nikto nemôže ani von ani dnu,“ vykríkla predesená kňažná. „Tu máš tento prsteň, keď skrútneš si ho na prste, za sto chlapov sily dostaneš. A len uchýľ sa voľakde, aby ťa priam nezdrapil.“

Ledva dopovedala, už drak vpálil dnu, poňuchal na všetky strany a zareval:

„Ženo, človečina smrdí! Kde je, kto je, že ho zjem.“

„Ach, mužíček môj drahý, kde by vzala sa tu človečina? Veď vieš, že tuná nechyrovať ani vtáčika ani vrábika, nie že by to človiečika.“

„No nič, ženo! Človečina smrdí, sem s ňou! Lebo hneď teba zožeriem,“ reval drak ešte horšie a vyplazenými jazykmi vylizoval si rozďavené pysky.

Tu Popolvár postavil sa sám pred kňažnú, aby ju drak voliak neschmatol a povedal:

„Tu som ti, čo chceš so mnou?“

„Ba ty so mnou? A či si ty chlap, že tak smelo odpovedáš?“

„Ak neveríš, poď sa za pasy!“ rečie mu Popolvár.

„Keď tak chceš, nedbám. Poď von na tok, kde nám bude aspoň priestrannejšie,“ povie drak.

Vyšli na ten tok. Popolvár si paloš odpásal a prsteň na ruke okrútol. Hneď očul v sebe za sto chlapov sily. Drak špatné zamumlal, pochytil Popolvára a vrazil ho po kolená do hliny. Ale Popolvár zrezka vyskočil, pochytil draka a uderil ho po pás do zeme. Sťažka podvíhal sa drak, ale vrazil ešte potom Popolvára tiež po pás do tej hliny. Len teraz pozbieral sa Popolvár a tak mrštil drakom na jeden myk do hliny, že tomuto iba hlavy von trčať ostali. Nehnul sa drak, iba rozďavené pysky jazykmi zalizoval a plameň z nich púšťal, dobre Popolvár tam nezhorel. Ale rozkázal palošíku a ten sfaklil hlavy draka, že krv ako z hocakého hoväda na všetky strany syčala.

Keď Popolvár prišiel ku kňažnej, tá ho od radosti bozkala a bola by hotová bývala vybrať sa hneď s ním domov. Ale Popolvár nemal ani strpenia., kým mu len neukázala cestu ku svojej mladšej sestre. Dosť sa mu tá naprevrávala, že tam drak strašnejší so šiestimi hlavami, ale on vo meno božie len šiel.

Prišiel k druhému zámku a vnišiel dnu. Tam stredná kňahyňa. I táto len rukami od divu zalomila:

„Jajže, človeče boží, kde vzal si sa tu? Od toľkých rokov tuná som zakliata a ešte som ani podoby človeka nevidela. Ale utekaj, krásny mládenec! Môj muž hneď tu, zožerie ťa!“

Nebolo jej ani to dopovedať, už v povetrí zahučalo a päťdesiatcentový budzogáň tresol na dvor, až zatriasla sa zem.

„Jaj, to môj muž a viac nikto nemôže ani von ani dnu,“ vykríkla predesená kňažná. „Tu máš skoro tento prsteň, keď okrútneš si ho na prste, za dvesto chlapov sily dostaneš. A už len maj sa na pozore!'

Uchýlil sa Popolvár a mal času. Bo drak vpálil dnu, ňuchal na všetky strany a reval:

„Ženo, človečina smrdí! Kde je, kto je, nech ho zjem.“

„Ach, mužíček môj drahý, kde by vzala sa ti človečina? Veď vieš, že tuná nechyrovať ani vtáčika ani vrábika, nie že by to človiečika.“

„No nič, ženo, človečina smrdí, sem s ňou! Lebo i hneď teba zožeriem!“ reval drak ešte horšie a vyplazenými jazykmi vylisoval si rozďavené pysky. Popolvár postavil sa hneď sám pred kňažnú, aby ju ozaj drak voliako neschmatol a povedal:

„Tu som ti, čo chceš so mnou?“

„A tyže červík, čo? Len či si ty naozaj chlap, keď tak smelo odpovedáš?“

„Ak neveríš, poď sa za pasy!“ rečie mu Popolvár.

Drak iba mumlal, že s takou potvorou zapodievať sa musí, ale vyšli von na tok, na priestranstvo. Pochytil drak šuhaja a vrazil ho po pás do zeme. Ale tento si už bol skrútol prsteň a mal za dvesto chlapov sily. Vyskočil teda ako nič; stisol draka cez poly, že kosti v ňom sprašťali. I mykol ho odrazu do zeme, že mu iba hlavy von trčali. V strachu a v jede vyplazil drak jazyky a z rozďavených pyskov púšťal dym a oheň na Popolvára. Zavolal tento na palošík a hneď hlavy fŕkali a krv na všetky strany syčala ako z hoväda. V horúcom plameni aj palošík ustával. Ale mu Popolvár jednostaj privolával, aby len ťal do toho; kým len všetkých šesť hláv nesfaklil.

Vydýchol si Popolvár a vrátil sa ku kňažnej. Táto ho srdečne objala a bola by hotová bývala vybrať sa hneď s ním. domov. Ale on nemal ani pozhovenia, kým mu len neukázala cestu k svojej najmladšej sestre.

„Akože by sme,“ povedá, „aj ukázali sa otcovi na oči, keby som mu vás všetky tri nepriviedol?“

S tým šiel vo meno božie ďalej.

Šiel dlho starými horami, rudnými cestami, až prišiel k tretiemu zámku, kde u dvanásťhlavého draka bola tá najmladšia. I táto len zhrozila sa a rukami zalomila:

„Jaj, človeče boží, kde berieš sa tuná? Od toľkého času som tuná zakliata, čo som obraz ľudský nevidela, a teraz bádam teba uvidím prvého i posledného. Ach, utekaj, krásny mládenec, utekaj! Môj muž hneď tu, zožerie ťa!“

Ani to nedopovedala a už stocentový budzogáň tresol na dvor. Zhučalo to, až všetko triaslo sa a viac nikto nemohol ani von ani dnu.

„Jaj, čože to bude, už sme v klepci! Ale vezmi skoro tento prsteň, keď okrútneš si ho na prste, za tristo chlapov sily dostaneš. A už len varuj sa!“

Už drak dvere otváral, ňuchal na všetky strany a reval:

„Ženo, človečina smrdí! Kde je, kto je, nech ho tu skmášem!“

„Ach, mužíček môj drahý, kde by vzala sa ti človečina?“ krotila ho ona. „Veď vieš, že tuná nechyrovať ani vtáčika, ani vrábika, nie že by to človiečika!“

„Nič nenaprevrávaš, ženo! Tu človečina smrdí, sem s ňou! Ak nie, teba zožeriem!“ reval drak ako sto hromov a vyplazenými jazykmi vylizoval si rozďavených dvanásť papúľ.

Popolvár skočil pred kňažnú, aby ju ozaj ten drak voliako neschmatol. I rečie:

„Tu som ti, čo chceš so mnou?“

„Ba ty, červiačik, čo tu hľadáš? Len či si ty naozaj chlap, že tak smelo odpovedáš?“

Ak neveríš, poď sa za pasy!“ rečie Popolvár.

Drak iba mumlal, že taká pačmaga pletie sa mu tuná do cesty, ale vyšli pekne von na tok, na priestranstvo.

„No, chyť ma, ty črvotoč,“ vraví drak; „lebo ak by som ťa ja chytil, viac by si kasu nedúchal; nevedel by som ani to, Či som dakedy v dákych rukách bol, či nie.“

A veru milý Popolvár chytil draka, že tomuto trocha aj v očiach mrklo, a mrštil ním po kolená do zeme. Jaj, ale čože to bolo drakovi? Ten vyskočil a vrazil Popolvára po pás do zeme. Pozbieral sa Popolvár a skrútol si ešte raz všetky tri prstene na prstoch; hneď mu sily pribudlo, akej ešte nemal. Pochytil už teraz draka cez poly, čo len tak prašťalo; vrazil potvoru do zeme, že jej iba hlavy von trčali, i rozďavila pysky, vyplazila jazyky; ale aj dym a plameň valil sa z nich na všetky strany. Sám Popolvár omdlieval od horúčosti. Tu palosík vyskočil z pošvy sám. Keď to Popolvár videl, len jednostaj volal naň a povzbúdzal ho:

„Palošíček môj zlatý, tni, sekaj, kým len všetko nezrúbeš!“

Aj s palošíkom bolo v ohni všelijak; ale čo raz hlava odfrkla, to menej pálilo ho; nuž ich len postínal všetky.

Vydýchol si Popolvár ešte len teraz a šiel ku kňažnej. Tá iba milým okom pozrela naňho, a keď tak aj on pozrel na ňu, veru popáčila sa mu; lebo bola oveľa krajšia od tých druhých. Ale nebolo Času na meškanie. Zobrali v tom zámku, čo tam bolo drahého, položili všetko na tátoša a Šli. Šli po strednú i po najstaršiu sestru; všade nabrali bohatstva dosť a tátoš doniesol ich so všetkým pekne do otcovského zámku.

Starý kráľ mladol od radosti, keď svoje dcéry videl pred sebou, krajšie ešte a urastlejšie ako prv boli. Nechcel o inšom ani počuť, ako o svadbe, a Popolvár aby si už len vybral tú najmladšiu. Ale Popolvár o tom ani počuť. On náhlil sa len k otcovi rozpovedať, ako čo stalo sa, a potom aby už otec jeho urobil, čo za dobré uzná.

I tak odobral sa a letel na svojom tátošovi ponad hory, doly, iba čo zastavil sa pri zlatej, striebornej a medenej hore, kým si na znamä konáriky z nich poodlamúval a tátoša ovsom a ohňom naobročil.

Keď domov pred mesto došli, premenil sa tátoš na prašivého koníka a dovliekol sa ako dolámaný do kráľovského zámku. Ale otec už vyzeral syna a zazrel ho dívajúci sa von oblokom. Hneď zavolal:

„Chvála milému bohu, môj najmilší syn ide!“ A bežal mu naradovaný v ústrety na dvor.

Radosti a otázkam nebolo konca-kraja, kým Popolvár nerozpovedal všetko, ako drakov pobil a tri kňahyne domov doprevadil.

„No chlap si!“ potľapkal ho otec po pleci. „Teraz by už prichodilo len svadbu robiť. Traja ste a tam tiež kňahyne tri, jedna krajšia od druhej!“

A tí dvaja, čo nič nevykonali, miesto toho, čo by holi mali oči zohnúť až k zemi, hneď do toho hotoví. Vybrali sa razom k otcovmu priateľovi, kde dve staršie kňahyne si vypýtali aj domov doviedli ako nevesty. A veselili sa ti a radovali, akoby už celý svet ich bol.

Ale Popolvár len krútil hlavou na to všetko a chodil akýsi zamyslený.

„Čože ti je?“ opytovali sa ho bratia. „Vari ti sliepky chlieb pozobali?“ Ale on im na také reči neodpovedal ani slova.

Raz už potom aj otec opýtal sa ho: „Ej, Popolvár môj, Čože je tebe, že si taký zachmúrený, keď druhí rozveseľujú sa? Rozveseľže sa mi už aj ty, veď si už veľa vykonal na svete!“

Veľa, neveľa, otec môj drahý,“ rečie Popolvár, „ale mne len to pokoja nedá, či ozaj jesto ešte dakto na svete, čo by väčší bol odo mňa?“

Otec urobil sa, akoby nedopočul a začal syna prehovárať, ako by to pekne bolo, keby si aj on doviedol nevestu a prežíval, zažíval si s ňou v milej láske, úprimnosti, ako to pánboh prikázal. Ale Popolvár zas len krútil hlavou a zas len opytoval sa: „Otec môj, či jesto ešte dakto väčší na svete?“ „Jest, syn môj, jest ešte Železný Mních,“ rečie mu na veľa opytovania zasmútený otec. „Ale toho nik neprevládze, bo ten zná všetko, načkoľvek si pomyslí, alebo čokoľvek zvedieť zažiada si a len slovo vyriekne, premení, koho chce, nač chce. K tomu hľaďže, nemôž ani zblížiť sa.“

„Ej, ani k ježibabe nik nesmel, ani k jej synom drakom a tam sú už dakde v pekle na dne. Len ja idem aj o tomto poradiť sa k môjmu tátoškovi,“ povedal Popolvár a Šiel hneď k svojmu tátošovi.

Smutný stál tátoš na dvore s ovesenon hlavou. Lebo už vedel, čo si pán jeho zamyslel a že to nepriam na dobré vypadne.

„Ej, tátoško môj, čože si mne ty taký smutný?“ opytuje sa ho Popolvár.

„Ej, pán môj,“ rečie mu tátoš, „akože by som ja nebol smutný, keď ty ideš, kde ja ani postaviť sa nemôžem s tebou. Ačak vyberáš sa k Železnému Mníchovi? Ešte len zďaleka budeme, už nás ten premení, na čo chce, a my všetku vládu potratíme. Ja s tebou pred Železného Mnícha nepôjdem.“

„Keď pred neho nepôjdeš, aspoň mi toľko sľúb, že ma až k jeho bydlisku zanesieš,“ povie Popolvár.

„Toľko ti ešte prisľúbiť môžem, ale viac odo mňa nežiadaj,“ povie tátoš.

Popolvár ani viac nežiadal a šiel zase len otca unúvať. Tento ho chcel ešte vždy na inakšie myšlienky nakriatnuť. Ale napokon nechcel mu ani vôľu zlomiť a pustil ho. Dal ale hneď celý zámok čiernym súknom obtiahnuť, ako Popolvár z neho vykročil, a povedal: „Ani to súkno nikdy z neho nezíde, ak nevráti sa môj Popolvár.“

Preletel Popolvár na tátošíkovi ponad medenú, striebornú i zlatú horu a už spúšťal sa k otcovho priateľovmu zámku. Tu ti aj tento zámok čiernym súknom obtiahnutý.

„Milý bože, čože je toto?“ myslí si Popolvár. „Veď tu ešte ani veselie nemalo odstať a už smútok majú!“

A veru bol smútok u otcovho priateľa, lebo dočím veselili sa tam, najmladšia kňahyňa vyšla na prechádzku – a tu ti vraj, spustil sa na ňu Železný Mních a uniesol ju.

Nemal Popolvár ani tak strpenia, a už len aby skôr tam bol, kde Železný Mních býva. Tátoš zaniesol ho až neďaleko zámku Mníchovho; ale tam zastal a povedal mu:

„Vidíš, ako trasie sa tam na kuracej nohe; to je Železného Mníchov zámok! Máš času ešte vrátiť sa; lebo istotne viem, že dostaneš sa do Železného Mníchovej moci. Ale urob si, ako chceš; ja ešte tu počkám na teba, čo to s tebou bude!“

„A už poručenobohu, čo bude; ja už len idem!“ povedal Popolvár a šiel pravo do zámku.

Železný Mních myslel si práve na Popolvára; nuž vedel všetko, čo robí sa. Čakal ho vonku na dvore aj s kňahyňou. Kňahyňa milo pozrela na Popolvára, ale Železný Mních len zaškúlil naňho a povedal:

„Už mi ho síce neujdeš! Staň sa prosom!“

V tom okamžení rozsypal sa Popolvár na proso. Neďaleko bolo smetisko a na tom smetisku hrabal kohút. Mních zavolal na kohúta:

„Kohút, pozobaj proso!“ Kohút pozobal proso do zniku a bolo po Popolvárovej moci!

Aj by ten tam bol zanikol, keby nie tej kňažnej. Ale táto hútala, hútala, koľko hútala, čo tu robiť? Až ti pekne prišla k Železnému Mníchovi a naoko ukázala sa mu milá, prívetivá ako nikdy predtým:

„Hľa, teraz páčíš sa mi už, keď takéto divy robíš. Lebo vidím, že tebe rovného na svete niet. Ale počuješ, to by ešte len dač bolo, keby to, čo raz tak

premení 6a, možno bolo zas na také urobiť, ako prv bývalo.“

„Ale iď mi s tým!“ odišiel Železný Mních od nej. Ale ona za ním. Neprestávala ho unúvať dovtedy, kým len jej nevyjavil, že tam a tam v tej svetlici visia na stene dva paloše, ktoré vo dne v noci bez zastatia proti sebe sekajú a keď zakliatu vec medzi ne hodí, i tú síc na márne kusy rozsekajú, ale tá hneď odkľaje sa a bude, čo prv bola.

Nebolo jej viac treba. Vykradla sa na dvor a „ci, kohútik, ci, ci, ci; cibuška, cip, cip, cip!“ privábila k sebe kohúta, chytila a zabila. Proso mu zo zobola vypárala, poutierala a poď s ním do tej svetlice – hodila ho medzi tie dva paloše. Paloše proso na márne kusy rozsekali, ale Popolvár vyskočil z neho raz krajší. Nedala mu ani ďakovať, ba ani slova šepnúť, aby – preboha – Železný Mních najmenšie neobadal, ani na nič nepomyslel. Len ho zaviedla do jednej hlbokej temnej komory. Tam aby ani nečuchol, kým ona ďalej cestu neprekliesni. S tým vrátila sa k Železnému Mníchovi, akoby nie nebolo.

Líškala sa mu ešte raz krajšie. A to len, čo chcela prezvedieť sa, v čom on má tú svoju moc. Ale z toho veru nič nebolo. Železný Mních ju naveky od seba odstrčil, kedy o tom najmenšie nadštrkla. A keby si ešte bol pomyslel, prečo doveduje sa ona o tom, nuž by bol hneď o všetkom vedel a bolo by bývalo aj po všetkom. Ale na šťastie teraz mu ani najmenšie na um nezišlo, keď iba domŕzal sa pri nej.

Ale kňažná vždy zápäť za ním; líškala sa mu dovtedy, kým len nepreriekol:

No keďže by si už bez toho zaspať nemohla, poviem ti. Tamto na more priletúva každých sedem rokov zlatá kačka. Kto tú kačku ulapí, zlaté vajce z nej vypáre a zje, ten dostane tú moc, čo ja teraz mám: na čo si pomyslí, alebo čo zvedieť chce, to zvie; koho chce, premení, nač chce, len čo slovo prerečie. Dnes míňa sa tých sedem rokov a kačka priletí na more hneď teraz zvečera. Zajtra, dá boh, stanem sa zase na nových sedem rokov pánom a ty ešte len potom budeš moja na veky.“

„Tak, Mníšek môj zlatušký, tak!“ uľulkala a učičíkala ho kňažná, kým len neusnul. Zatiaľ veru i zmrklo sa a ona išla k moru zlatú kačku vyzerať. I zazrela ju, plávajúcu po širokom mori. Hneď bežala s novinou k Popolvárovi a rozpovedala mu celú vec.

„Iď, Popolvár, iď,“ dokladala, „týmito dvermi von z tejto temnice; jednako je už z polnoci. Ale aby si mi na úsvite už ty pánom bol; lebo ináč bude po mne aj po tebe!“

Vyšuchol sa Popolvár ako nie z temnej komory a iba letel k tomu moru. Po mori plávala kačka zlatá, a keď ju začal vábiť „káč, káč, kačička“, sama mu prišla v ústrety. Ale čože? Ledva ju chytil a vajce z nej vypáral, tu stojí nad ním i Železný Mních a driape mu vajce z úst. No, aj Popolvár bol rezký šuhaj! Ruku mu od svojich úst odrazil a ešte ani dobre neprezrel to vajce, už volal naňho: „Buď divá sviňa!“

V tom okamihu premenil sa Železný Mních na divú sviňu a zutekal do hory.

Už bol Popolvár najväčší na svete; lebo všetko vedel, na čo len pomyslel si, alebo čo zvedieť chcel a oproti postaviť sa jemu – no, tej vlády vari už nik viac nemal, ani mať nebude!

Veselo si išiel k oslobodenej kňažnej a tá usmievajúci prišla mu v ústrety. Už boli na veky svoji. Bohatstva nabrali, čo by vari pre celý svet postačovalo.

A tátošík len veselo zarehtal, keď ich niesol domov. Stavili sa najprv u jej otca a teu už vopred, ako ich videl prichodiacich, dal čierno súkno strhnúť a zámok červeným obtiahnuť. Veselilo sa tu všetko poddanstvo. Mladý párik ale vybral sa hneď aj s otcom k Popolvárovmu otcovi, kde chýry o nich popredku šli – a tu už zámok i mesto na znak radosti tiež červeným súknom obtiahnutô bolo. Starí králi a priatelia objali sa teraz srdečne, a keď len svoje deti šťastné videli, utiahli sa cele do pokoja a všetko kraľovanie poručili na najmladšieho Popolvára.

Slávne kraľoval potom Popolvár najväčší na svete – a kráľuje si ešte aj dosiaľ, ak nezomrel.

• ← Ľudové rozprávky 3 (Pamodaj šťastia lavička) :)
• Ľudové rozprávky 5 (Soľ nad zlato) :) →