Dobšinský Pavol (1828-1885)

Vytvorené: 18. 12. 2014 Tlačiť

Folklorista, literárny historik, pedagóg, spisovateľ.

Študoval na gymnáziu v Rožňave a v Miškovci, v rokoch 1840-1848 na evanjelickom lýceu v Levoči. V rokoch 1850-1852 tajomník Samuela Reussa v Revúcej, 1855-1958 evanjelický farár v Bystrom (dnes Rožňavské Bystré), od 1858 pedagóg na evanjelickom lýceu v Banskej Štiavnici, od 1861 farár v Drienčanoch. V mnohostrannej činnosti Dobšinského si zvláštnu pozornosť zasluhuje jeho zaujatie pre ľudovú slovesnosť, najmä ľudovú prózu, ktoré sa prejavilo už počas štúdií na lýceu v Levoči. Po zákaze činnosti tzv. Ústavu reči a literatúry česko-slovanskej koncom roku 1844 a jeho pretvorení na súkromný študentský spolok Jednota mládeže slovenskej patril od založenia medzi jej popredných členov. Množstvo príspevkov uverejnil v rukopisných zábavníkoch, ktoré vydávali študenti levočského lýcea. Na pôde Jednoty vznikol v školskom roku 1846-1947 pod vedením Dobšinského rukopisný zábavník Holubica, ktorý roku 1847 vystriedal rukopisný časopis Považie. Do oboch prispel aj Dobšinský. V rokoch 1848-1849 nasledovala Sbierka Dobšinskýho: Slovenskje prostonárodňje povesťi. Pred poslednou rozprávkou sú pripojené poznámky, z ktorých vidno, že Dobšinského úvahy o starobylosti, pôvodnosti a svojráznosti slovenských rozprávok nadväzujú na učiteľa slovenských zberateľov Samuela Reussa. Záľubu Dobšinského v rozprávkach rozpoznal Augustín Horislav Škultéty a keď sa Ľudovít Reuss vzdal plánu na vydávanie rozprávok, prizval ho k spolupráci. Výsledkom bola tlačená zbierka Slovenské povesti (1858-1861). Roku 1858, keď začali vychádzať Slovenské povesti, zostavil Výbor samostatných pôvodných slovenských povestí.Obaja zberatelia chceli v spolupráci pokračovať a už začiatkom 70. rokov sa zaoberali myšlienkou vydať novú, veľkú zbierku, ktorá by nadväzovala na Slovenské povesti. Nakoniec nové, súborné vydanie slovenských rozprávok pripravil Dobšinský sám pod názvom Prostonárodnie slovenskje povesti (1880-1883). Použil v nich aj staršie zbierky či záznamy Jána Francisciho-Rimavského, Augustína Horislava Škultétyho a Boženy Němcovej. Na Slovensku vznikol tak najvýznamnejší, klasický a reprezentatívny súbor, ktorý možno postaviť do jedného radu vedľa najvýznamnejších zahraničných edícií, napríklad zbierky V. S. Karadžica alebo bratov Grimmovcov. Dobšinský monumentalizoval slovenskú rozprávku, jeho štylizácie sú v súlade s duchom ľudového podania a spätne na ne pôsobili svojou poetikou. Pre Dobšinského bolo silným impulzom založenie MS a zvolenie za člena výboru. V Pešťbudinských vedomostiach roku 1867 uverejnil návod na zbieranie folklórneho a národopisného materiálu pod názvom Slovenské prostonárodnie poklady.Publikoval príspevky v Sborníku slovenských národných piesní, povestí, prísloví, porekadiel, hádok, hier, obyčajov a povier I-II, (1870, 1874), ktoré obsahujú poväčšine folklórny materiál. Z Dobšinského príspevkov treba vyzdvihnúť najmä tie, v ktorých popri materiály uverejnil aj svoje vlastné výklady a pokusy o syntetickú charakteristiku niektorých folklórnych žánrov, napríklad Zbierku slovenských porekadiel a im podružných viet a štúdiu Obyčaje, povery a čary určitých dôb, ale rozličných predmetov a úkonov. K nim sa zaraďuje aj publikácia Prostonárodnie obyčaje, povery a hry slovenské (1880). Už predtým však vydal spis, ktorý je venovaný výhradne ľudovým rozprávkam Úvahy o slovenských povestiach (1871). V ňom sa ako k svojim učiteľom hlási k Ľudovítovi Štúrovi, Karlovi J. Erbenovi, Samuelovi Reussovi a iným. Podľa Dobšinského sa v rozprávkach neopisujú skutočné národné a rodinné deje. Rozprávky podávajú len odblesk dávneho života. Verne sa v nich vyobrazujú zvyky, obyčaje a starodávne mravy národa. Dobšinský sa pozeral na rozprávku realistickejšie než jeho predchodcovia. Bol si vedomý toho, že rozprávky sa nezachovali verne a že sa časom menili. Najdôležitejšia a podnes najzaujímavejšia je posledná kapitola spisov Starobilosť a zachovalosť povestí.