Metódy datovania založené na štúdiu prirodzenej rádioaktivity, polčas rozpadu :)

Vytvorené: 27. 01. 2015 Tlačiť

Na možnosť takéhoto merania upozornil Pierre Curie (1859-1906) roku 1902. Ide o chemické metódy. Vek sa vypočítava z koncentrácie materských a dcérskych prvkov alebo izotopov.

Atómy rádioaktívnych izotopov[1] sa časom spontánne rozpadajú[2]. Hodnota rozpadu izotopu je konštantná a je nazvaná polčas rozpadu, čo je vlastne čas, ktorý je potrebný na rozpad polovice atómov izotopu. Polčas rozpadu teda predstavuje akési zabudované hodiny, ktoré sú vytvorené rádioaktívnym izotopom začleneným do štruktúry objektu. Z celkového množstva asi 230 známych prírodných rádionuklidov podstatná časť rádioaktivity pochádza od rádionuklidov draslíka ⁴⁰K, uránu ²³⁸U a thória ²³²Th.

Vek sa určuje meraním pomeru množstva izotopu a jeho rozpadového produktu (táto metóda sa používa pri rádiometrickom určovaní veku hornín). Existuje viacero rádiometrických metód, najvýznamnejšie z nich sú uránovo-olovená (²³⁸U→²⁰⁶Pb alebo ²³⁵U→²⁰⁷Pb) a tóriovo-olovená metóda ²³²Th→²⁰⁸Pb. Ďalšie z rádiometrických metód sú káliovo-argónová (⁴⁰K→⁴⁰Ar), rubídium-stronciová (⁸⁷Rb→⁸⁷Sr).

Pre archeológiu má najväčší význam metóda rádiouhlíková, ktorá je založená na rozpade ¹⁴C získaného premenou vzdušného dusíka na uhlík ¹⁴N→¹⁴C.

Ďalšia metóda zahŕňa skúmanie priamych účinkov rádioaktívneho rozpadu v zrnách minerálov, tzv. metóda stôp štiepenia (fission tracks). Napríklad pri rozpade atómov izotopu uránu ²³⁸U sa vytvárajú v štruktúre nerastu poruchové stopy alebo štiepne dráhy vyžarujúce častice. Rádioaktivita sa využíva aj pri luminiscenčnej technike datovania: meria sa akumulácia „zadržaných“ elektrónov v objektoch vystavených prírodnému žiareniu.

Medzi nevýhody týchto metód, ktoré je potrebné zohľadniť pri interpretácii je najmä možné „omladenie“ veku skúmanej vzorky otvorením systému a difúziou prvkov a ich izotopov, k čomu môže dôjsť v dôsledku, tektonických, geochemických a metamorfných procesov. Presnosť rádiometrických analýz dosahuje asi 5 % (chyba pri určení polčasu rozpadu asi 3 %, analytická chyba asi 2 %).