Filmová veda, dejiny filmovej vedy, filmografia :)

Súčasť vied o umení zaoberajúca sa teóriou, kritikou, estetikou a históriou filmu.

Základné oblasti filmovej vedy sú:

• Dejiny filmového umenia.
• Otázky sociologického a sociálno-psychologického pôsobenia filmu na divákov, teória komunikácie a masovej kultúry,
• Estetika, teória informácií a sémantika.

Táto problematika sa týka hlavne filmovej reči (významné analýzy od E. Morina, J. Mitryho, S. Kracauera, J. Plažewského, S. Ejzenštejna a i.)

Teoretické zovšeobecnenia z obdobia nemého filmu (1896 až 1930) a zvukového filmu (po 1930) sa od seba výrazne líšia. Vývoj filmovej vedy prebiehal od prakticko-technických úloh a od reklamného a spravodajského komentovania k cieľavedomej filmovej kritike a k dejinám kinematografie. História filmu sa formovala ako uznávaná disciplína dejín kultúry (ako filmografia).

Prvé práce o filme sa zaoberali všeobecnými, technickými a sociologickými problémami. Za prvú teoretickú stať o filme možno pokladať spis Kinema (1908) od českého profesora V. Tilleho. (Tento fakt bol objavený iba nedávno, doteraz sa za priekopníka filmovej vedy považoval R. Canudo, ktorý prvé štúdie napísal v roku 1916). Prvé faktografické dejiny filmu History of the Cinema napísal R. Grau (1916).

Autormi prvých kritík a článkov boli Delluc, Colette, Cendrars, Cocteau a i., prvých esejí J. Epstein – Bonjour Cinéma (Dobrý deň film, 1921).

Vývoj nemého filmu zovšeobecňujú tri syntetické práce, ktoré tvoria ucelený teoretický systém: základné dielo Million and One Night od T. Ramsaya (Milión a jedna noc, 1926), prvá estetika filmu od B. Balázsa Der sichtbare Mensch oder die Kultur des Films (Viditeľný človek alebo kultúra filmu, 1924) a Der Film als Kunst (Film ako umenie) od R. Arnheima (1931). V tom istom období vychádzajú aj prvé teoretické práce Ejzenštejna a Pudovkina.

V období zvukového filmu sa podstatne rozvinula filmová kritika a historiografia. Z dejín filmu sa ťažisko filmovej vedy prenieslo na všeobecnú teóriu filmu. Podstatné úvahy o estetike filmu obsahujú diela S. M. Ejzenštejna Film Form Filmová forma, 1942), a Film Sense (Znysel filmu, 1943). V roku 1946 vyšlo základné dielo všeobecnej filmovej vedy. Essai sur les principes d’une philosophie du Cinéma (Úvaha o základoch filozofie filmu) od G. Cohen-Séata, filozoficko-psychologické úvahy A. Malrauxa Esquisse d’une Psychologie du Cinéma (Náčrt psychologie filmu) a L’Intelligence d’une Machine (Inteligencia stroja) od J. Epsteina.

Prvú syntézu vývoja zvukového filmu podáva Theory oj Film (Teória filmu, 1960) od S. Kraceura. Koncom päťdesiatych rokov sa začal uplatňovať snahy, aby si film vytvoril svoju vlastnú reč. Ich výsledkom bol vznik nových vĺn a nových filmových štýlov v šesťdesiatych rokov. Intenzívne sa diskutovalo o filmovej reči. Začala sa dôsledne uplatňovať téza, že filmovú vedu ovplyvňuje nielen estetika, psychológia a sociológia, ale i sémantika a teória masovej kultúry a oznamovacích prostriedkov. V podstatnej miere sa začala využívať obsahová analýza filmov. Film sa stal objektom aj iných vedných disciplín. Tieto tendencie sa uplatňujú v diele E. Morina o dialektických aspektoch estetiky a sociológie kinematografie La Cinéma ou l’homme imaginaire (Film alebo neskutočný človek, 1957), v súbore prác A. Bazina Qu’est ce que le Cinéma (Čo je film, 1958) a G. Cohen-Séata Problémes du cinéma et de l’information visuelle (Problémy filmu a vizuálnych informácií, 1961) o sociológii vizuálnej komunikácie. Vyvrchoľujú v diele J. Mitryho o estetike a teórii filmu Estétique et psychologie du cinéma (Estetika a psychológia filmu, 1963, 1965), v pokusoch Ch. Metza využiť sématiku na rozbor prvkov filmovej reči (1966, 1967) a v polemike k týmto úvahám (U. Ecco, 1967).

Hlavné inštitúcie filmovej vedy sa vyvinuli z pôvodných archívnych centier v tridsiatich rokoch 20. storočia: moskovský VGIK, Film Library of the Museum of Modern Art v New Yorku, British Film Institute v Londýne a Institut für Publizistik v Berlíne. Po druhej svetovej vojne vznikli ďalšie špecializované inštitúcie, najmä Institut de filmologie na parížskej Sorbonne (1946), Das Deutsche Institut für Filmkunde vo Wiesbadene (1953) a centrum filmovej estetiky vo Varšave.

Dnes existuje o filme množstvo kvalitných vedeckých publikácií a odborných časopisov.

Hodnotenie užitočnosti článku:

• ← Filmová sekvencia :)
• Filmová výprava (filmový štáb) :) →