Bergman Ingmar (1918-2007) :)

Vytvorené: 24. 08. 2015 Tlačiť

Švédsky režisér, scenárista, herec, kameraman. Držiteľ viacerých prestížnych ocenení. Je považovaný za jedného z najvýznamnejších škandinávskych filmových tvorcov. Vo svojich dielach sa často zamýšľal nad zmyslom ľudského bytia a snažil sa analyzovať ľudské city. Jeho príbehy sa odohrávali v rozličných prostrediach a obdobiach (stredovek, vtedajšie Švédsko). Nakrúcal prevažne drámy, ale je tiež autorom niekoľkých komédií.

Švédsky režisér študoval v rokoch 1937-40 na univerzite divadelnú vedu. V rokoch 1940-42 pracoval ako asistent réžie v Kráľovskej opere v Štokholme. Popri režijnej práci v divadle sa od roku 1942 začal intenzívnejšie zaujímať aj o film – stal sa dramaturgom spoločnosti Svenska Filmindustri.

V roku 1944 napísal scenár pre Sjöbergov film Štvanica. Potom pôsobil ako režisér na provinčných scénach v Hälsingborgse a Göteborgu.

Roku 1946 debutoval ako filmový režisér sociálnou rozprávkou o mladom nezamestnanom z mesta a dedinskom dievčati Prší nám na lásku (Det r egnar pa var kärlek), roku 1947 napísal scenár pre Molanderov film Žena bez tváre a režíroval filmy Skepp till India (Loď do Indie) podľa divadelnej hry M. Söderhjelma a Hudba v temnotách (Musik i mörker)podľa románu S. Edqvistovej v hlavnej úlohe s M. Zetterlingovou.

Roku 1948 vytvoril svoj posledný film na prevzatý námet Hammstad (Prístavné mesto) – o námorníkovi a prostitútke, a napísal scenár pre Molanderov film Eva.

V roku 1949 sfilmoval drámu životných stroskotancov Fängelse (Väzenie), melancholický príbeh odcudzených manželov Törst (Smäd) a manželskú drámu koncertného hudobníka Till glädje (Za šťastím).

Roku 1950 napísal námet pre film L. E. Kjellgena Keď mesto spí a sám nakrútil film o činnosti špionážnych agentov v Štokholme Sant händer inte här (U nás sa to stať nemôže). Tieto práce si podľa vlastných slov zvlášť necenil. Až roku 1951 začala byť jeho umelecká dráha pozorne sledovaná v jeho rodnej krajine aj v zahraničí, pozornosť pritiahol príbehom tanečnice a študenta Letný sen (Sommerlek)s M. Britt-Nilssonovou. Nasledovali filmy: 1952 Čakajúce ženy (Kvinnars väntan),v ktorom si niekoľko žien (A. Björková, E. Dahlbecková a M. Britt-Nilssonová) vzájomne opisuje zážitky z manželstva, v tom istom roku napísal aj ďalší scenár pre Molanderov film Rozvod.

V roku 1953 vytvoril príbeh o citových vzťahoch dôverčivého chlapca k ľahkomyseľnému dievčaťu Leto s Monikou (Sommaren med Monika)s H. Anderssonovou a vo filme Večer kaukliarov (Gyclarnas afton) sa zamyslel nielen nad zmyslom existencie skupiny kočovných artistov.

Roku 1954 sa vrátil k vďačnej téme krízy mileneckých a manželských vzťahov, ale komediálnou formou, v príbehu gynekológa Lekcia v láske (En lektion i kärlek) s G. Björnstrandom a E. Dahlbeckovou. V roku 1955 nastúpil ako režisér mestskej divadelnej scény v Malmö, ale vo voľnom čase stále pokračoval v nakrúcaní filmov. Vytvoril drámu ľahkomyseľného zahrávania si s mileneckými vzťahmi Kvinnodröm (Sny žien) s E. Dahlbeckovou, H. Anderssonovou a G. Björnstrandom. So súborom svojich obľúbených hercov z predchádzajúcich filmov, doplnených ešte B. Anderssenovou, nakrútil tiež vynikajúcu komédiu Úsmevy letnej noci (Sommernattens leende),situovanú do vidieckeho panského sídla.

V roku 1956 napísal námet a scenár pre Sjöbergov film Posledný pár z kola von. Roku 1957 vytvoril mystikou zahalenú drámu z čias križiackych výprav Siedma pečať (Det sjunde inseglet), ktorá znamená novú etapu vo vývoji jeho tvorby. V tom istom roku vzniklo aj dramatické zamyslenie sa starého lekára nad minulosťou, siahajúce aj do súčasnosti, Lesné jahody (Smultronstället),prvý raz s I. Thulinovou a s priekopníkom severnej režisérskej školy V. Sjöströmom v jeho poslednej úlohe.

Roku 1958 nasledoval film Kým sa rozodní (Nära livet),ktorý vybočuje z kontextu jeho tvorby a zachycuje rozprávanie troch rodičiekv pôrodnici (I. Thulinová, E. Dahlbecková a B. Anderssonová) a psychologická dráma Tvár (Ansiktet)s M. von Sydowom v hlavnej úlohe symbolickej postavy hypnotizéra.

V roku 1960 vytvoril dva tematicky protikladné filmy: Prameň panny (Jung frukällan), stredovekú severskú baladu o prepadnutí, znásilnení a zavraždení mladistvej statkárskej dcéry, a komédiu na motív starého írskeho príslovia „panna je jačmenným zrnkom v oku diabla“ Diablovo oko (Djävulens öga)s J. Kullom a B. Anderssonovou, roku 1961, keď prišiel pracovať ako divadelný režisér do Štokholmu na Kráľovskú činohernú scénu, vytvoril prvú časť svojej filmovej trilógie filozoficko-náboženského zamerania Sasom i en spegel (Ako v zrkadle) s G. Björnstrandom v úlohe úspešného spisovateľa a H. Anderssonovou v úlohe jeho dcéry schizofreničky.

V roku 1963 nasledovali dve ďalšie časti: Nattvardsgästerna (Hostia Večere Pána), príbeh dedinského pastora, ktorý stratil vieru v boha, s G. Björnstrndom a I. Thulinovou v úlohe starnúcej učiteľky, a Mlčanie (Tystnaden),v ktorom na osude hlavných hrdinov, dvoch povahovo rozdielnych sestier (I. Thulinová a G. Lindblomová) zobrazil svet, ktorý bez viery v mravné hodnoty ponecháva ľudí bez kontaktov.

Roku 1964 si vybavil staré účty s kritikmi a s ich často iba povrchným výkladom autorských zámerov vo svojom prvom farebnom filme För att inte tala om alla dessa kvinnor (A čo všetky tieto ženy), ktorý sa stal prehliadkou jeho obľúbených predstaviteliek dovtedajších filmov.

V roku 1965 bol prinútený pre chorobu prerušiť divadelnú činnosť a upustiť od realizácie filmovej drámy Ľudožrúti (Människoätarna),ktorá bola už v poslednom štádiu príprav. Pre poviedkový film Stimulantia (Podnety), ku ktorému vypracoval koncepciu, sfilmoval epizódu z vlastného súkromia – o vzťahu otca k dieťaťu, a v exteriéroch nakrútil dramatický obraz o vzájomných vzťahoch dvoch na seba dočasne odkázaných, povahovo však celkom rozdielnych žien Persona s L. Ullmanovou v úlohe nervovo zrútenej slávnej herečky a B. Anderssonovou ako jej ošetrovateľky.

Roku 1967 nasledovala psychologická dráma Hodina vlkov (Vargtimmen)o dvojici manželov, ktorí sa za halucinačných bezsenných nocí vidia prevtelení za démonov. V roku 1968 sa vo filme Hanba (Skammen)zaoberal konfrontáciou ľudí žijúcich na opustenom ostrove s nebezpečenstvom vypuknuvšej vojny. V oboch filmoch hrali hlavné úlohy L. Ullmanová a M. von Sydow.

V roku 1969 nakrútil pre švédsku televíziu (s neskorším určením aj pre kiná) alegorický príbeh trojice kočovných hercov, ktorá na policajnej stanici predvádza svoje silne eroticky zafarbené a osobnými vzťahmi motivované javiskové výstupy, Riterna (Obrady) s I. Thulinovou a G. Björnstrandom a film Passion (Vášeň) s B. Anderssonovou a M. von Sydowom, ďalej celovečernú snímku o baltskom ostrovčeku Faaroe-Dokument, kde nakrúcal väčšinu svojich filmov posledných rokov.

Roku 1970 vznikol v koprodukcii s Američanmi film Berögingen - The Touch (Dotyk) s E. Gouldom, B. Anderssonovou a M. von Sydowom.

V roku 2000 makrútil film Nevera.

Hodnotenie užitočnosti článku: