De Sica Vittorio (1901-1974) :)

Taliansky herec, režisér, spisovateľ. Dosiahol značné úspechy ako herec a vlastnými filmovými dielami prispel k definovaniu talianskeho neorealizmu. Opakovane spolupracoval s herečkou S. Loren. Napísal niekoľko veselohier, neskôr sa v realistickom duchu sústredil na vážne témy.

Krátko po prvej svetovej vojne sa venoval hereckej činnosti v rozličných kočovných spoločnostiach, neskôr si ako predstaviteľ úloh vášnivých milovníkov získal meno aj na mestských  scénach. Vo filme debutoval až koncom roka 1931 v dráme Stará dáma, ktorú napísala aj režírovala slávna dramatická umelkyňa E. Grammatica.

V tridsiatych rokoch minulého storočia hral v mnohých filmoch iných režisérov, predovšetkým M. Cameriniho. Jeho partnerkou bola najčastejšie A. Norisová, najpopulárnejšia filmová hviezda tých čias.

V roku 1939 debutoval ako režisér filmom Červené ruže (Rose scarlatte), potom nasledovali v roku 1940 Trojka z mravov (Maddalena zero in condotta) a roku 1941 Zamilovaná nevinnosť (Teresa Venerdi). Po týchto spoločenských komédiách žánru „bielych telefónov“ vytvoril v roku 1942 prvý film s vážnou tematikou Un Garibaldino al convento (Garibaldiovec v kláštore), kde prejavil svoj blízky vzťah k deťom, ktorý charakterizoval aj jeho nasledujúce filmy, vytvorené v scenáristickej spolupráci s C. Zavattinim: roku 1943 I Bambini ci guardano (Deti na nás hľadia), roku 1944 La porta del cielo (Brána do neba) a roku 1946 prvý povojnový film inšpirovaný životom bezprizornej mládeže v oslobodenom Neapole, Deti ulice (Sciuscià).

Dnes je už klasickým dielom talianskeho neorealizmu kritický pohľad na život nezamestnaného rímskeho robotníka a jeho syna Zlodeji bicyklov (Ladri di biciclette) z roku 1948. V spolupráci s Zavattinim vznikli aj ďalšie filmy: roku 1950 moderná sociálna rozprávka Zázrak v Miláne (Miracolo a Milano),roku 1951 tragický príbeh penzistu Umberto D,ktorý vyznel ako obžaloba sociálnych pomerov v krajine, roku 1952 nakrútil pre amerického výrobcu D. Selznicka psychologickú drámu Stazione Termini (Hlavná stanica) s M. Cliftom a producentovou manželkou J. Jonesovou, v roku 1955 poviedkový film L’oro di Napoli (Neapolské zlato) podľa poviedky miestneho autora G. Marotta a roku 1966 príbeh chudobných  milencov Strecha (Il tetto).

Po prestávke vyplnenej hereckými záväzkami vytvoril v roku 1960 podľa románu A. Moraviu z posledných dní vojny film Vrchárka (La Ciociara) so S. Lorenovou, v roku 1961 dávno pripravovaný Posledný súd (Giudizio universale) podľa scenára C. Zavattiniho a jednu zo štyroch epizód komédie Boccaccio 70,nazvanú Strelnica, s S. Lorenovou.

V roku 1962 sfilmoval v hamburských ateliéroch známu hru Väzni z Altony (I sequestrati di Altona)opäť s S. Lorenovou, M. Schellom a F. Marchom, v roku 1963 komédiu o človekovi, ktorý sa ženie iba za ziskom, Il boom (Boom) s A. Sordim a poviedkový film Včera, dnes a zajtra (Ieri, oggi, domani), tri príbehy, o rímskej prostitútke, neapolskej manželke nezamestnaného a bohatej žene s Milána, všetky s S. Lorenovou.

V roku 1964 sfilmoval staršiu divadelnú hru E. de Filippa Filumena Marturano pod názvom Manželstvo po taliansky (Martimonio all’italiana) s S. Lorenovou a M. Mastroiannim.

Roku 1965 sa presťahoval do Francúzska, kde požiadal o priznanie štátneho občianstva. Tu vytvoril podľa Zavattiniho námetu film o uvoľnených mravoch v modernej spoločnosti Un monde nouveau (Nový svet), roku 1966 nakrútil v Taliansku jednu z piatich poviedok filmu Le streghe (Čarodejnice), nazvanú Jeden večer ako druhý, s S. Manganovou a v Paríži pre americkú firmu špionážnu komédiu Chasse au renard (Hon na líšku) s P. Sellersom.

V roku 1967 vytvoril opäť v Paríži pre Američanov film Woman Times Seven (Sedemkrát žena) s S. Mac Lainovou v siedmich podobách a roku 1968 v Ríme ďalšiu komédiu tohto druhu Gli amanti (Milenci) s M. Mastroiannim, F. Dunawayovou a E. Martinellovou.

Roku 1969 nakrútil, sčasti v sovietskych exteriéroch, príbeh Neapolčanky, ktorá si chce v ZSSR zrekonštruovať po vojne osud svojho nezvestného snúbenca - vojaka, Slnečnica (I girasoli) s M. Mastroiannim, S. Lorenovou a Ľ. Saveľjevovou, roku 1970 prepis románu G. Bassaniho Il Giardino dei Finzi-Contini (Záhrada Finzi-Continiovcov) o osude ferrarskej židovskej rodiny za nemeckej okupácie, epizódu Lev z poviedkového filmu Le coppie (Páry) s M. Vittiovou a A. Sordim a dlhometrážny dokument o Ráde maltézskych rytierov Sovrano militare ordine di Malta.

Pri De Sicovi treba stručne pripomenúť aj jeho hereckú dráhu, ktorá mu priniesla všade veľkú popularitu. Z mnohých desiatok úloh najvýznamnejšie boli: roku 1939 postava rytiera des Grieuxa z filmu C. Gallona Manon Lescaut, roku 1952 indickým maharadžom obdarovaný profesor z Francioliniho filmu Dobrý deň slon, roku 1953 postava žandára zo série Comenciniho filmov Chlieb, láska a ... a účasť v Ophülsovom filme Madame de ..., roku 1957 pre neho priamo písaná úloha v Monicelliho komédii Otcovia a synovia a Lekár a šarlatán, roku 1959 titulná úloha v Rosselliniho filme Generál della Rovere a v roku 1969 úloha v americkej komédii Ak je útorok, musíme byť v Belgicku.

Hodnotenie užitočnosti článku:

• ← De Niro Robert (1943) :)
• Delon Alain (1935) :) →