História medicíny (História lekárstva) (v rokoch) :)

Pred 500 000 rokmi - živočíšny prapredok človeka sa bránil proti chorobám a následkom úrazov rozličnými neuvedomenými zásah­mi. Tento prvotný stupeň vývoja me­dicíny možno označiť za primitívne inštinktívne liečiteľstvo.

Pred 300 000 rokmi - poddruhy homo sapiens uplatňovali pri záchrane zdravia a ži­vota už aj účelné liečiteľské zásahy, podmienené pokračujúcim rozvojom ľudského myslenia a poznania. Pri­tom využívali prírodné zdroje, najmä rastliny a ústroje zvierat. Tak vzniklo prírodné racionálne liečiteľstvo. Sú­časne sa však utvárali a šírili neracionálne predstavy o dobrých a zlých duchoch, ktorými sa vysvetľovali prí­činy chorôb, uzdravovania alebo smrti. Na takýchto predstavách sa zakladalo magicko-kultové liečiteľ­stvo. Vývoj ľudskej spoločnosti podporil vznik rozličných povolaní, a tak sa začali zjavovať aj prví liečitelia. Keďže kultové liečiteľstvo svojou magickou silou získavalo podporu v myslení vtedajšieho človeka, prvými lekármi sa stali čarodejníci, ktorí si zlých duchov chorôb udobrovali čarami, zaklínaním a obetami, ako sa to do­siaľ zachováva u primitívnych náro­dov. Kultoví „lekári“ sa odvažovali aj na prvé operačné zásahy, ako bolo navŕtavanie lebiek; pravdepodobne šlo o ľudí, ktorí trpeli prudkými boles­ťami hlavy (podľa magickej medicíny to znamenalo prítomnosť zlého du­cha v lebke). Z tej doby však pochádzajú aj nálezy kostí so zahoje­nými zlomeninami. Uvedené nálezy svedčia o pokrokoch primitívneho liečiteľstva.

Okolo roku 8 000 p.n.l. - sa uskutočnili prvé trepanácie lebky. V tej dobe mali pravdepodobne magický účel[1].

 

 

--v starom Egypte už v tej dobe existovali chrámové lekár­ske školy a pôsobili interní, oční, kožní, zubní lekári a „strážcovia konečníka“,

--v Číne vysokú úroveň dosiahlo staroveké čínske lekárstvo. Cisár Hung-Ti napísal Liečebník s opisom liečivých účinkov rastlín.

 

 

Okolo roku 2 600 p.n.l. - hieroglyfické zápisy z tej doby sved­čia o vyspelej chirurgii. Znalosti chirurgie vyplynuli z povinnosti faraónových lekárov jeho telo po smrti balzamovať.

Okolo roku 2 500 p.n.l. - v Egypte vznikol kult boha lekárstva Imhotepa, ktorý bol skutočnou osobou a preslávil sa liečiteľskými úspechmi.

Okolo roku 1 700 p.n.l.  - bol vydaný Chamurappiho (1728-1686 p.n.l.) zákonník. Jeho súčasťou boli aj zákony o odmenách lekárov a trestoch za neúspešné liečenie.

Okolo roku 1200 p.n.l. - v Grécku pôsobil slávny lekár Asklepius.

Po roku 1 200 p.n.l. - v antickom Grécku povýšili na boha lekárstva slávneho lekára Asklepia. V staroveku sa grécke lekárstvo dostalo na pozoruhodnú úroveň. V krajine pôsobilo viacero lekárskych škôl. V jednej z nich činnej na ostro­ve Kos, vyrástol „otec lekárstva“ Hippokrates (460-377 p.n.l.). V jeho diele pokračoval Galenos (200-129 p.n.l.).

V rokoch 900 až 300 p.n.l. - v starovekej Indii vznikal významný lekársky spis Ajur-védy (Knihy života), zavá­dzali sa pitvy a plastická chirurgia. Veľký dôraz sa kládol na osobnú hygienu.

V 6. storočí p.n.l. - začala sa uplatňovať akupunktúra a neskôr sa v Číne proti pravým kiahňam zavied­lo i očkovanie obsahom kiahňových pľuzgierikov.

V 1. storočí p.n.l. - rímsky patricij Cornelius Celsus, hoci nelekár, zostavil veľkú osemzväzkovú encyklopédiu O lekárstve, ktorá bola súhrnom vte­dajšieho lekárskeho poznania.

Roku 70 p.n.l. - Rimania zaviedli prvú organizovanú výučbu lekárov na účet štátu. Dovtedy  postupne doceňovali veľ­ký význam medicíny. Hoci sa spočiat­ku zameriavali len na vojenské lekár­stvo a aj ich prvé nemocnice boli vojenské (valetudináriá), časom uznali aj význam hygieny, začali za­vádzať kanalizáciu a stavali kúpele. V roku 70 p.n.l. tiež vy­pracovali systém lekárskych hod­ností. Neskôr museli jednotlivé rímske obce zriaďovať liečebne. Rozpad Rímskej ríše v 4. storočí však znamenal preruše­nie sľubného rozvoja.

Začiatkom nášho letopočtu - v Indii sa v liečiteľstve používali mnohé chemické zlúčeniny (modrá a zelená skalica, zlúčeniny síry, arzénu, ocot a lúhy).

 

 

Po rozpade otrokárskej spoločnos­ti a vzniku feudalizmu - vedúcu úlohu v lekárstve prebrala cirkev. Niekoľko storočí malo rozhodujúcu úlohu tzv. kláštorné liečiteľstvo. Cirkev aj v me­dicíne uplatňovala rozličné dogmy, ktoré brzdili rozvoj vedeckého po­znania.

Približne v 9. storočí - Arabi zdokonalili destiláciu a začali vyrábať alkohol, ktorý sa dlho používal len v lekárstve.

V rokoch 850-923 - žil perzský lekár Rhases, ktorý dal v Bagdade postaviť nemocnicu na základe svojského prieskumu: v okolí mesta nechal rozložiť taniere s čer­stvým mäsom a miesto, kde mäso vydržalo najdlhšie v čerstvom stave, vyhliadol na stavbu nemocnice ako najzdravšie.

V rokoch 980-1037 - žil tadžický lekár Avicenna (980-1037).

V 10. storočí - vznikali prvé svetské lekárske školy (hoci ich ešte stále veľmi ovplyvňova­la cirkev). Prvá takáto škola vznikla v Salerne, kde vyštudo­vala aj prvá lekárka spomínaná v deji­nách - Trotula. Tu vychádzali aj lekárske spisy a medzi prvé patria Pravidlá správnej životosprávy.

Roku 1158 - vznikla v Bologni prvá univerzita s lekárskou fakultou. Postupne vznikali univerzity aj v iných mestách Európy. Výučba medicíny na týchto školách spočívala vtedy len na memorovaní spisov Galena a Avicennu a medicínu ako vedu predsta­vovalo v podstate len vnútorné lekárstvo. Keďže všetky univerzity boli pod vplyvom cirkvi, zakazujúcej zásahy na ľudskom tele, živom i mŕtvom, chirurgia ako veda sa nemohla rozvíjať, a tak sa stala na dlhé stáročia remeslom ránhojičov, kúpeľníkov a holičov. Predsa však treba spomenúť francúzskeho lekára a chirurga Guy de Chauliaca (14. storočie), autora významného diela Súhrn lekárskej chirurgie, ktoré slúži­lo ako učebnica chirurgie na tých fakultách, kde sa chirurgia predná­šala.

Roku 1280 - Alexander Spina vyrobil prvé okuliare.  

 

Prvý obraz človeka s okuliarmi bol namaľovaný Tommasom Barisinom v roku 1352

             

V 14. storočí - katalánsky kňaz a lekár Arnold de Villanova prišiel s uče­ním o hmotnej podstate duševnej činnosti a o potrebe rozumových úvah pri liečení oproti číremu empi­rizmu.

Roku 1377 - bol mor v Benátkach. Ľu­dia, ktorí prišli do styku s chorými, boli na 40 dní izolovali na pozorovanie (šty­ridsať je po taliansky quaranto, z toho je odvodený názov karanténa).

V rokoch 1493-1541 - žil Theofrastus Bombastus Paracelsus. Odmietal názory slávnych starovekých lekárov a zdôrazňoval význam chemických látok v tele.

Roku 1493 - z Ameriky bol do Európy Kolumbovými spoločníkmi importovaný syfilis (meno choroby pochádza od prvej obete, pastiera Syphila).

V 15. a 16. storočí - nastal živý rozvoj lekárskeho poznania, predo­všetkým v anatómii. Už jeden z najvý­znamnejších predstaviteľov renesan­cie, umelec a vedec Leonardo da Vinci (1452-1519) pochopil význam anatómie v umení aj vo vede. Jeho veľké obrazové dielo anatomických kresieb človeka i zvierat zostalo však nedokončené. Predčasne sa skončil aj život zakladateľa vedeckej anató­mie Andreasa Vesala (1514-1564), pôvodom Fláma, ktorý sa po štú­diách v Paríži stal profesorom v Padove, kde sa venoval výskumu ľudského tela pitvami. Vesalius získa­val mŕtvoly na popraviskách a cinto­rínoch a po nociach ich tajne pitval.

 

 

V rokoch 1510-1590 - žil Ambroise Paré (1510 alebo 1517-1590), pô­vodne vojenský ránhojič. Skúsenosti z bojiska vyvolali uňho záujem o lie­čenie strelných rán a nové spôsoby operácií. Navrhol napríklad podväzovanie krvácajúcich ciev, protézy a zdokonalil amputáciu údov. Išlo o jedného zo zakladateľov modernej chirurgie.

 

Starostlivosť o malomocných (postihnutých leprou)

 

Roku 1543 - vydal Vesalius sedem kníh O stav­be ľudského tela s obrazmi, ktoré nakreslil Tizianov žiak Calcar. Vesa­lius tu vyvrátil nesprávnosť anato­mických predstáv Galena.

Roku 1546 - ta­liansky lekár Girolamo Fracastoro (1478-1553) napísal knihu O nákaze, nákazlivých chorobách a ich liečení, v ktorej už vtedy, pred objavením mikroskopu, tvrdil, že ná­kaza sa šíri drobnými neviditeľnými čiastočkami pri priamom styku, doty­ku s predmetmi, ale aj na diaľku.

V rokoch 1546-1599 - žil taliansky lekár Gaspare Tagliacozzi, známy ako zakladateľ plastickej chirurgie[2].

Roku 1553 - bol v Ženeve upálený španielsky lekár a kňaz a objaviteľ malého pľúcneho krvného obehu Miguel Serveto (1509-1553).

V rokoch 1561-1636 - žil taliansky lekár Santorio Santorio (1561-1636). Je zakladateľom iatrofyziky a vynálezca teplomeru. Zostrojil prístroj na meranie pulzu. V diele O rovnováhe v lekárstve (1612) ako prvý opísal látkovú pre­menu.

 

 

Roku 1600 - jeden z najvýznamnejších lekárov renesancie a humanizmu, Ján Jessenius (1566-1621), anatóm a chirurg, vykonal v júni v Prahe prvú verejnú pitvu v strednej Európe.

V 17. storočí - previedol prvú transfúziu krvi francúzsky lekár Jean-Babtiste Denis, ktorým trom pacientom vstrekol do žíl jahňaciu krv. Zomrel iba jeden z nich.

Roku 1615 - Santorio navrhol ústny teplomer.

V rokoch 1624-1689 - žil Angličan Thomas Sydenham, ktorý na základe názoru, že choroba je vlastne zápas zdravých síl prírody v tele so škodlivými látkami a podrob­nejšieho skúmania infek­čných chorôb tvrdil, že ich vznik podmieňuje telesná konštitúcia, a te­da nákaza nemôže postihnúť každé­ho človeka.

Roku 1628 - lekár William Harvey (1578-1657) vydal dielo Anatomický výskum o pohybe srdca a krvi u zvierat. V diele prvýkrát publikoval objavenie krvného obehu v tele, čím definitívne vyvrátil stáročia trvajúce učenie Galena o vzniku krvi v pečeni a jej zániku v ústrojoch tela.

V rokoch 1633-1719 - žil Bernardin Ramazzini, ktorý sa stal zakladateľom pracovného lekár­stva skúmajúceho vplyv pracovných podmienok na zdravie a vznik chorôb pracujúcich. Roku 1700 napísal dielo Úvahy o chorobách remeselníkov, v ktorom opísal najčastejšie choroby v 60 rozličných zamestnaniach a spô­soby, ako týmto chorobám predchá­dzať.

Roku 1650 - mikroskop zdokonalil Holanďan Antony Leeuwenhoek (1632-1723). Pokladá sa za zakladateľa mikrosko­pickej anatómie, a ktorý prvý opísal krvinky a mužské pohlavné bunky.

 

Návšteva lekára na obraze z roku 1665

 

Roku 1661 - vydal Marcello Malpighi (1628-1694), objaviteľ mechúrikovitej stavby pľúc, prúdenia krvi vo vlásočniciach, vrstiev kože a obličko­vých klbôčok, dielo O anatomickom pozorovaní pľúc. Išlo jedného z prvých výskumníkov na poli mikroskopického zlo­ženia tela.

Roku 1675 - sa podarilo Thomasovi Sydenhamovi odlíšiť navzájom detské infekčné choroby, ružienku a šarlach.

V rokoch 1682-1771 - žil Giovanni Battista Morgagni (1682-1771), tvorca patologickej anatómie. V roku 1761 vydal knihu O sídle a príčinách chorôb objave­ných pitvou.

Roku 1683 - Leeuwenhoek objavil baktérie.

Roku 1706 - sa narodil prvý známy detský lekár - zakladateľ pediatrie Niels Rosen von Rosenstein (1706-1773).

 

 

Roku 1718 - vydal Lorenz Heister (1683-1758) knihu Chirurgia, kto­rá sa na celé storočie stala učebnicou takmer na všetkých európskych lekár­skych fakultách.

--14. februára - sa narodil zakladateľ patológie John Hunter (1728-1794),

--vyšlo v Paríži tlačou dielo Chirurg - zubár alebo liečenie zubov. Jeho autorom bol zakladateľ stomatológie Pierre Fauchard.

V rokoch 1729-1799 - žil Lazzaro Spallanzani, ktorého pokusy vy­ústili v objav žalúdočnej šťavy. Roku 1785 ex­perimentoval aj s umelým oplodňo­vaním zvierat.

Roku 1731 - vznikla v Paríži Kráľovská chirur­gická akadémia. To podnietilo rozvoj chirurgie takmer v celej Európe. V mnohých štátoch sa začali tvoriť podobné spoločnosti.

Roku 1745 - pozvala Mária Terézia na svoj dvor a pomocť pri zvýšení úrovne viedenskej lekárskej fakulty holandského lekára Gerarda van Swietena.

V rokoch 1745-1821 - žil Johann Peter Frank, ktorý zdôraznil potrebu vydať pravidlá životosprávy, pred­chádzať chorobám a organizovať štátnu starostlivosť o zdravie ľudí. Bol priekopníkom novej lekárskej vedy - hygieny.

V rokoch 1749-1820 - žil český vedec Jiří Procházka, ktorý objavil pohybovú a pocito­vú úlohu mozgových nervov.

V rokoch 1755-1843 - žil Samuel F. Hahnemann, podľa ktorého tre­ba určitú chorobu liečiť malými dáv­kami takého lieku, ktorý by vo väč­ších dávkach práve túto chorobu vyvolal. Dnes sa takýto spôsob liečby nazýva homeopatia.

V rokoch 1757-1766 - vyšlo Hallerovo dielo Základy fyziológie ľud­ského tela. V ňom uviedol objavy činnosti nervov, svalov, vývoj kostí a ľudského zárodku.

 

 

Roku 1772 - objavil britský prírodovedec Joseph Priestley narkotický plyn N₂O.

Roku 1790 - osobný lekár Georga Washingtona John Greenwood skonštruoval prvú zubnú vŕtačku. K jej pohonu slúžil kolovrátok (prvá elektrická vŕtačka bola vyrobená až o 85 rokov neskôr).

Roku 1796 - zabrala u 8-ročného chlapca nakazeného kiahňami vakcína Edwarda Jennera (1749-1823). Ešte v tom roku Jenner zaviedol vakcínu do svojej lekárkej praxe.

--v lekárskom výsku­me sa definitívne udomácnili pokusy, čo podmienilo vznik experimentálnej medicíny. Jej zakladateľmi sú Francois Magendie (1783-1855), ktorý na zvieratách skúmal činnosť srdca a teplotu tela po podaní rozličných látok, a Claude Bernard (1813-1878), ktorý roku 1865 napísal Úvod do štúdia pokusného lekárstva;pri pokusoch objavil trávia­ci účinok žalúdočnej šťavy. Ďalší Francúz Charles Brown-Séguard (1818-1894) robil omladzovacie po­kusy vstrekovaním výťažku semenní­kov morčiat a skúšal oživiť amputo­vanú hlavu psa vstrekovaním krvi do jej ciev,

--v tomto storočí sa hromadením ve­deckých poznatkov začali vytvárať nové lekárske odbory, predovšetkým nervové lekárstvo. Dielom Vincenza Chiarugiho (1759-1820) sa  uviedla psychiatria, ktorá v 19. storočí bola obohatená materialistickým prístupom k vysvetľovaniu dejov duševnej činnosti, ako to urobili ruskí psychiatri Sergej S. Korsakov (1853-1900), ktorý horlil za humánny spôsob ošetrovania du­ševne chorých, a Vladimír M. Bechterev (1857-1927), ktorý sa zaobe­ral aj výskumom zloženia mozgu.

V 19. storočí - urobila chirurgia veľké pokroky v ob­javovaní dokonalejších operačných spôsobov a uplatňovaní prvej pomo­ci. Čoraz dôležitejšiu úlohu v rozvoji lekárstva začala hrať technika. Výrazný pokrok zaznamenala aj hy­giena, ktorá v tomto storočí prevzala hlavnú úlohu v ochrane pred nákazli­vými chorobami.

Roku 1804 - vo Viedni vznikol na svete prvý Ústav súdneho lekárstva.

Roku 1810 - sa narodil Nikolaj Pirogov (zomrel v roku 1881), ktorý ako prvý použil éterovú narkózu na bojisku. Zakladateľ moder­nej vojnovej chirurgie má veľ­ké zásluhy aj na zdokonalení topo­grafickej anatómie (skúma ulo­ženie ústrojov v tele).

Roku 1816 

--sa narodil Max Pettenkofer (zomrel v roku 1901), ktorý skúmal pri vzniku epidémie cholery vplyv pôdy ako hlavného zdroja in­fekcie,

--parížsky lekár Théophile Laënnec vyrobil prvý stetoskop.

Roku 1821 - sa narodil Hermann F. Helmholtz (zomrel v roku 1894), významný predstaviteľ očného lekárstva (jeho vznik umožnil rozvoj chirurgie). Je autorom prístrojov na vy­šetrovanie očného pozadia a mera­nie sily zvuku. Známy je aj ako fyzik.

V rokoch 1821-1902 - žil Nemec Rudolf Virchow. Pri mikro­skopickom skúmaní jednotli-vých ústrojov zistil, že pri väčšine chorôb sa bunky týchto ústrojov menia. Na základe tohto objavu vydal roku 1858 knihu Bunková patológia.

Roku 1825 - sa narodil Jean Martin Charcot (zomrel v roku 1893) - zakladateľ nervového lekárstva, ktorý ako prvý začal v Paríži prednášať na lekárskej fakul­te neurológiu ako samostatný pred­met. 

Roku 1827 - upozornil vo svojom diele na súvislosti obličkových chorôb s výskytom bielkoviny v moči zakladateľ študovania obličkových ochorení Richard Bright.

Roku 1832 - sa narodil Sergej Petrovič Botkin (zomrel v roku 1889). Bol jedným z najvýznamnejších pred­staviteľov rozvíjajúceho sa vnútorné­ho lekárstva 19. storočia. Činný  bol v Rusku, kde nastal rozvoj medicíny na materialis­tických základoch. Botkin tvrdil, že telo človeka treba chápať ako jeden celok závislý od pôsobenia vonkaj­šieho prostredia a podľa toho aj príčiny chorôb treba hľadať v tomto prostredí. Okrem toho dokázal infekčný pôvod epidemického zápalu pečene, ktorý sa podľa neho nazýva aj Botkinovou chorobou.

Roku 1837 - v Prahe,  na zjazde prírodovedcov a lekárov, predniesol svoj objav bunkového zloženia tiel živočíchov a človeka Jan Evangelista Purkyně (1787-1869).

 

Purkyňov stroboskopiský disk ktorého rozkrútením sa získal pohyblivý obraz srdcovej činnosti

 

Mečnikova kresba fagocytov a mikróbov

Morton trhá zub pacientovi v éterovej narkóze

Obrázok, ktorý Röentgen získal presvietením ruky

Takto si boj s mikróbami predstavovali ľudia na začiatku 20. storočia

Röentgenove vyšetrenie pľúc v roku 1914

HelpMate

Ovca Dolly

[1] Určite o liečebnom účele trepanácie môžeme hovoriť až v súvislosti s lekárstvom starovekého Ríma.
[2] Posledné výskumy potvrdzujú, že plastickou chirurgiou sa zaoberali už v starovekej Indii a v starovekom Ríme (Galenos).
[3] Látka, ktorá zneškodňuje alebo zabíja choroboplodné zárodky (baktérie).
[4] V Californii.
[5] Connecticut, USA.