História gastronómie (v rokoch) :)

Stolovanie v stredoveku

Jedáci zemiakov na maľbe Vincenta van Gogha (1853-1890) z roku 1885

Reklama z roku 1947

[1] Dokazuje to chrup pravekého človeka.
[2] Dokazujú to lovné nástroje a jaskynné maľby človeka v jaskyniach v južnom francúzsku a severnom Španielsku.
[3] Tvrdia vedci z University of Utah v americkom Salt Lake City, ktorí vyvinuli novú metódu testovania skamenených zubov. Keď to bolo možné, dávni hominidi sa živili aj listami alebo ovocím, čím si spestrovali všedný jedálny lístok pozostávajúci zo semien, korienkov, hľúz možno aj mäsa bylinožravých zvierat. ,,Analýzou zubnej skloviny sme zistili, že jedli mnoho rozličných vecí, a to, čo jedli, sa v priebehu roka menilo.“ hovorí geológ Ben Passey, spoluautor štúdie publikovanej v najnovšom čísle odborného časopisu Science. ,,Nová metóda ukázala, že ich strava bola mimoriadne premenlivá. Jednou z možností je, že sezónne migrovali medzi lesnatejšími lokalitami a otvorenejšími priestranstvami savanového charakteru.“ spresnil americký bádateľ.
[4] Samotní kupci si ich si ich veľmi vážili, pretože boli neodmysliteľnou súčasťou proviantu na ich ďalekých cestách. Neskoršie španielski misionári rozšírili pestovanie ďatlí až do Kalifornie, kde sa dodnes pestujú vo veľkom na plantážach.
[5] Myslí sa grécky a rímsky starovek.
[6] V jedálňach bohatých Rimanov nikdy nechýbali kvety. Na utretie rúk medzi jedlami hostia používali chlieb. Pred hostinou sa okúpali a na hostinu chodievali v slávnostnom odeve. Na honosné hostiny však chodievali v starovekom Ríme len muži, ženy a deti sa na nich zúčastňovať nemohli. Táto kultúra stolovania sa vždy týkala iba najvyšších spoločenských vrstiev, medzi stredné vrstvy prenikala zriedka, nehovoriac už o otrokoch.
[7] Hippokrates, jeden z najslávnejších lekárov všetkých čias, po sebe zanechal okrem iného aj spis s receptami proti mnohým chorobám, kde nechýbali koreniny, a iný grécky lekár a prírodovedec Theofrastos sa zmieňuje o liečebnom účinku škorice, koriandra, tymiánu, mäty piepornej a majoránky.
[8] Potvrdzujú to záznamy receptúr legendárneho bohatého panovníka Lukula(108-56 p.n.l.) a autora kuchárskeho slovníka Gaia Apicia.Tomuto výstrednému labužníkovi sa mylne pripisuje aj autorstvo jedinej kompletnej starovekej kuchárskej knihy De re coguinaria.
V starých záznamoch sú z tohto obdobia popísané veľkolepé hostiny rímskych panovníkov, ktorí sa v nich priam vyžívali. Výstižne ich opísal dôverník cisára Neróna Petronius v diele Satirae - Hostina u Trimalchiona. Hodovalo sa poležiačky viac hodín. Podávali sa jedlá na prekvapenie, ako drozdy plnené špargľou, kačice plnené figami, vtáčie mozočky a jazýčky a na rozličné spôsoby upravené exotické vtáky. Čím ťažšie hostia uhádli, čo jedia, tým viac bol uznávaný kuchár a on zasa hrdý na svoje kuchárske umenie. Všetky jedlá sa výdatne korenili. Koreninám pripisovali liečivé a magické vlastnosti, rovnako ako vínu. Hlavným chodom na hostine bol zakaždým kráľovský vták, labuť alebo páv. Servírovali ich v celej vtáčej nádhere - aj s perím, pozlátenými pazúrmi a zobákom. Hostiteľ sa chcel zabávať na ohromovaní hostí labužníckymi prekvapeniami, chcel, aby obdivovali jeho bohatstvo a nápaditosť.
Gaius Petronius, rímsky arbiter, v známom Satirikone opisuje honosné hostiny zbohatlíkov veľmi výstižne: „A už prinášajú otroci na stôl brava veľkých rozmerov. Kuchár predstiera, že mu v návale práce zabudol vybrať vnútornosti. Pán ho chce potrestať za neodpustiteľnú zábudlivosť, naoko však vyhovie prosbe hostí a káže kuchárovi, aby brava vypitval. V otvorených útrobách zvieraťa sa zjavia teplé jaternice a krvavničky.“
[9] Niektoré druhy korenia sa používali aj v kozmetike a pripisovala sa im zázračná moc. Napríklad Caesarovi vojaci sa pred bojom natierali esenciami, veriac, že im vône dopomôžu k víťazstvu.
[10] Vznešené patricijky v Ríme a dámy v Grécku si ním farbili odevy aj vlasy.
[11] Tradícia rímskeho kuchárstva ovplyvnila rozvoj západoeurópskeho kuchárstva, spočiatku románskych, potom germánskych a východoeurópskych národov.
[12] Tak na histórii korenia lipne i krv.
[13] Chýbali im živočíšne bielkoviny, esenciálne aminokyseliny a živočíšny tuk.
[14] Tá však konzumovala menej ovocia, zeleniny a mlieka.
[15] Napríklad aj cukrové pusinky, na ktorých si môžeme pochutiť aj dnes.
[16] Pripravoval ju zo smidiek chleba, ktoré namočil do zmesi bieleho vína, medu, žĺtkov, ružovkasto sfarbenej vody, potom osmažil, znova namočil do ružovej vody, znova osladil a posypal šafranom.
[17] Stávalo sa aj to, že hosť pozvaný na hostinu si priniesol so sebou vlastný nôž, prípadne aj brúsku, aby mohol pri jedení podľa potreby nabrúsiť.
[18] V Číne, východnej Indii a Cejlóne.
[19] Z Alexandrie, Konštantinopolu a ďalších miest, kam ho priviezli karavány na ťavách.
[20] Myslí sa španielski dobyvatelia.
[21] Ako skúsení gastronómovia vynikali aj mnohí veľkí renesanční maliari, predovšetkým Tizian.
[22] Je zaujímavé, že španielsky kráľ Karol V., žijúci v 16. storočí, mal vo svojom vlastníctve 47 vzácnych kráľovských korún, ale len 6 vidličiek.
[23] Dejiny slávnej francúzskej kuchyne sa teda začínajú už v období renesancie. Nezvyčajnou delikátnosťou, účelnosťou a dokonalosťou získala atribút najlepšej kuchyne na svete. Francúzske jedlá preberal a jednostaj preberá do jedálneho lístka každý európsky národ. Francúzska kuchyňa má výsostné postavenie v kuchárskom umení a stolovaní dodnes.
[24] Viedenčania sa s kávou zoznámili počas tureckého obliehania. Po porážke turkov a ich odchode zostalo po moslimských oddieloch pred bránami zopár vriec kávy. 
[25] Tak sa kedysi hovorilo zmrzline.
[26] Pretože bolo treba dopraviť mäso zvierat z Austrálie, Nového Zélandu, Južnej Ameriky a amerického Západu na trhy v Európe a na východe Spojených štátov.
[27] Hoci sú mnohí presvedčení, že hamburger sa zrodil v USA, v skutočnosti pochádza z nemeckého Hamburgu, kde si už polovici 19. storočia pochutnávali na bochníku mletého mäsa zvaného Hamburg steak. Do USA sa hamburger pravdepodobne dostal spolu s prvými osadníkmi.  
[28] Francúzsky chemik K. L. Berthollet podáva poznatky o energetickej hodnote stravy, nemecký profesor K. Vogt vypracoval tabuľky chemického zloženia potravín a nemecký vedec G. Forster opísal nerastné látky v potravinách. Náuka o výžive vychádza aj z poznatkov I. P. Pavlova, ktorý dokázal, že okrem správneho pomeru jednotlivých zložiek má dôležitú úlohu pri trávení aj centrálna nervová sústava. Pokusmi dokázal, že chuť, vôňa, sluchové a zrakové vnemy, ale aj chladové a teplotné vnemy môžu kladne, ale aj záporne meniť priebeh trávenia a pôsobiť na využitie výživných látok v tele.
[29] Dnes sa pestuje okrem Cejlónu na Antilách, v Indii a Indonézii.
[30] Zliatiny sú zmesi kovov.
[31] V súčasnosti sa vyrába veľa druhov nerezovej ocele. Jedna z najbežnejších zliatin obsahuje 18 % chrómu a 8 % percent niklu, ktorá sa používa na výrobu kuchynských drezov. Kuchynské nože sa vyrábajú z ocele, obsahujúcej 13 % chrómu
[32] Ide o elektronickú trubicu generujúcu mikrovlny. Vyvinuli ju britskí vedci v roku 1940 na univerzite v Birminghame a jej prvou aplikáciou bol letecký radar.

Hodnotenie užitočnosti článku:

• ← Grobské lokše :)
• Hrachová kaša :) →