Tlačiť

Najvýznamnejší štát rannej stredovekej Európy, ktorý vznikol z barbarských kráľovstiev, predstavovala Franská ríša, ktorá zohrala najdôležitejšiu úlohu v politickom vývoji Európy v 5. až 9. storočí. Franská ríša, zahrňujúca väčšinu západnej a strednej Európy i časť Apeninského polostrova, vytvorila politický útvar, ktorý vo svojej dobe nemal obdoby. Jej vnútorná previazanosť, keď aj z dnešného pohľadu slabá, predsa len umožnila kontakt rôzne vyspelých oblastí, prispela k ich vzájomnému ovplyvňovaniu a dala pečať celému územiu, na ktorom sa ríša rozprestierala.

Na pôde Franskej ríše vznikol a rozšíril sa princíp vazalskej[1] väzby medzi pánom a poddaným, ktorý dal meno celej epoche: feudalizmus. Franská ríša tiež horlivo šírila kresťanstvo do pohanských oblastí (oblastí osídlených Germánmi a Slovanmi). Bola štátom, ktorý pomohol zachovať v temných storočiach slabý lúč antickej vzdelanosti, ktorú predal aj mladším obdobiam. Z hľadiska politického stála pri kolíske Francúzska a Nemecka, ktoré sa stali jej bezprostrednými nástupcami.

Frankovia, ktorí patrili do rodiny germánskych kmeňov, začali prichádzať do Gálie od 3. storočia. Rozdeľovali sa na dva kmene, Frankovia sálski[2] a Frankovia ripuársky[3]. V 5. storočí zjednotil všetkých Frankov Chlodvik I. (482-511) z rodu Merovejovcov. V bitke u Soissons porazil posledného rímskeho miestodržiteľa Syagria, čím Frankom otvoril cestu k ďalšiemu prieniku do Gálie. Chlodvik I. prijal katolícky krst. Po jeho vzore sa krátko na to stali katolíkmi všetci Frankovia. Chlodvikove spojenie s katolíckou cirkvou zaručilo Frankom podporu cirkevného aparátu v Gálii a pomohlo im v boji proti Vizigotom, ktorí ovládali juhozápadnú zem. Vizigótska nadvláda skončila v roku 507 a víťazných Frankov vnímalo románske obyvateľstvo ako osloboditeľov. Po Chlodovikovej smrti nastúpili na trón jeho synovia. Pri ich vláde sa Franská ríša rozšírila o územie susedných germánskych kmeňov - Alemániu, západnú časť Durýnska, Burgundsko a Bavorsko. Vznikol tak rozsiahly štátny útvar, ktorý spojoval značne rozdielne oblasti. Princíp spoločnej vlády panovníkových synov, typický pre celé obdobie Franskej ríše, viedol pomerne rýchlo k rozdeleniu štátu na tri časti: Neustria[4], Austrasia[5] a Burgundsko[6], kde vládli jednotliví Merovejovci[7]. Zjednotenie všetkých troch častí dosiahlo len niekoľko kráľov, medzi nimi Dagobert I. (629-639), ktorý bojoval proti Samovej ríši.

Vladárska moc merovejovských panovníkov vo Franskej ríši začala upadať a skutočná vláda sa postupom času sústreďovala do rúk majordómov (správcov kráľovského dvora). V roku 687 spojil titul majordóma všetkých troch častí zeme Pipin II. (635-714). Od roku 720 začali Merovejovskú ríšu vážne ohrozovať výboje moslimských vojsk, ktoré po dobytí Hispánii prekročili Pyreneje a pokračovali ďalej na sever, kde obsadili celú Akvitániu. Postup arabov na európskom kontinente zastavil až Pipinov syn Karol Martell, ktorý porazil moslimské vojská v bitke u Poitiers roku 732. Karol Martell (714-741), podobne ako jeho otec Pipin II., vládol Franskej ríši v hodnosti majordóma. K zosadeniu merovejovského kráľa a k získaniu kráľovskej koruny sa odhodlal až Karolov syn Pipin Krátky (741-768). Na tento závažný krok si dopredu vyžiadal zvolenie pápeža a práve toto ich politické spojenie položilo základ dlhodobým vzájomným vzťahom medzi Franskou ríšou a pápežstvom, ktoré značne ovplyvnilo dejiny európskeho stredoveku.

Najvýznamnejším panovníkom Franskej ríše sa stal Karol Veľký (768-814), pri ktorého vláde dosiahol franský štát svojho najväčšieho rozmachu. V početných vojnách Karol Veľký pripojil ku svojim dŕžavám Lombardiu, kedy sa dal v roku 774 korunovať lombardským kráľom, časť strednej Itálie, znovu Bavorsko (roku 788) a spoplatnil územie na východ od Bavorska (Panóniu) potom, čo porazil Avarskú ríšu (v rokoch 795-796). Mnohoročný boj viedol proti Sasom (772-804), ktorých územie sa nachádzalo na dolnom toku rieky Labe. Podmanenie saského územia znamenalo jednu z najkrutejších stránok franských dejín, kedy tí zo saských bojovníkov, ktorí odmietli krst, boli hromadne popravovaní. Po dobytí Saska prekročili Karolove vojská rieku Labe a zaútočili na slovanské kmene, ktoré sídlili v tejto oblasti. V rokoch 805 a 806 bojovali Frankovia taktiež na území Čiech. Známe je Karolove ťaženie proti Arabom, preslávené na prelome 11. a 12. storočia v Piesni o Rolandovi

Väčší politický význam však pre Frankov dosiahla výprava v roku 800. Dňa 25. decembra 800, na vianočný sviatok, prijal Karol v bazilike sv. Petra v Ríme z rúk pápeža Leva III. cisársku korunu. Stal sa tak symbolicky nástupcom rímskych cisárov, čo v očiach Európy neobyčajne pozdvihlo prestíž franského panovníka. Karolova korunovácia zároveň do budúcnosti určila spôsob získavania cisárskej hodnosti. Od roku 800 mohol v západnom kresťanstve získať túto hodnosť len panovník, ktorý bol v Ríme korunovaný pápežom.

Na prelome 8.-9. storočia bola teda vzkriesená myšlienka obnovy impéria vyznačujúceho sa kresťanskou vierou a reprezentovaného pápežstvom a cisárstvom. Snaha, aby kresťanstvo zvíťazilo na celom pozemskom svete, a tým ho zjednotilo[8], však zostávala len v rovine ideálov.

Po Karolovi Veľkom nastúpil na trón jeho syn Ľudovít I., nazývaný Pobožný (814-840). Za jeho vlády začali prevládať silné odstredivé tendencie, pri ktorých hrozil rozpad celého štátu. Po smrti Karola Veľkého sa ukázali všetky rozpory veľkého štátu: civilizačná odlišnosť jednotlivých území, doprevádzaná snahou okrajových oblastí o osamostatnenie, túžba šľachty po vyššom podiele na moci a podobne. Ku koncu života Ľudovíta I. Pobožného k týmto problémom sa pridali taktiež spory dynastické, kedy sa o svoje práva k vládnutiu začali hlásiť Ľudovítovi synovia.

Dynastické boje pokračovali aj po Ľudovítovej smrti a viedli k rozpadu ríše. Podľa verdunskej zmluvy (z roku 843) bola ríša rozdelená na tri samostatné celky. Najstaršiemu Lotharovi pripadla s cisárskym titulom stredná časť[9], Ľudovít Nemec získal územie na východ od Lotharových dŕžav a Karol Holý západnú časť Franskej ríše. Zatiaľ čo územie pod správou Lotharovou sa pomerne rýchlo rozpadlo na menšie politické útvary, územia Ľudovíta Nemca a Karola Holého položili základ ku vzniku Nemecka a Francúzska.

Rozsiahly franský štát vyžadoval už v dobe merovejovskej špeciálny systém správy. Vnútorná časť ríše bola rozdelená na grófstva[10], územia pripojených germánskych kmeňov podliehali vlastným vojvodcom. Z tejto doby sú známe písané zákonníky niektorých kmeňov, z ktorých najstarší je Lex salica (Zákoník salských Frankov, asi 508-511). Základ cirkevnej správy bol prevzatý z rímskej organizácie, o čom svedčí skutočnosť, že väčšina biskupstiev sa nachádzala v bývalých rímskych mestách.

[1] Feudálnej.
[2] Ich pôvodné územie bolo v terajšom Holandsku.
[3] Sídlili na pravom brehu Rýna.
[4] Centrum Paríž.
[5] Cenrum Remeš.
[6] Centru Orleans.
[7] Stará dynastia, ktorá vládla Frankom asi od roku 500 do roku 751.
[8] Kresťanský univerzalizmus.
[9] Dŕžavy v Itálii a územie na sever od Álp až k moru.
[10] V jeho čele stál gróf.
Hodnotenie užitočnosti článku:


    EP je spat Prehlad Fyzika Prehlad Informatika Treti pilier Fotograf_krojov On-line kurzy Ako sa učiť a ako učiť Dejiny sveta Dejiny Slovenska

     

    O VŠETKÝCH KURZOCH 

     

    · Simulácie z fyziky 
    · O Slovensku po slovensky 
    · Slovenské kroje
    · Kurz národopisu
    · Diela maliarov
    · Kontrolné otázky, Domáce úlohy, E-testy - Priemysel
    · Odborné obrázkové slovníky
    · Poradňa žiadaného učiteľa
    · Rýchlokurz Angličtiny
    . Rozprávky (v mp3)
    · PREHĽADY (PRIBUDLO, ČO JE NOVÉ?)
    Seriály:
    · História sveta (1÷6)
    · História Slovenska (1÷5)
    · História módy (1÷5).

                                       
    Členstvo na portáli
    Mám účet a chcem sa prihlásiť Prihlásiť sa
    Nemám účet, ale chcel by som ho získať Registrovať sa
    Poznámka pre autora

    Ak ste na stránke našli chybu, dajte nám vedieť

    Newsletter

    Nenechajte si ujsť žiadny nový článok

    @

    Copyright © 2013-2021 Wesline, s.r.o. Všetky práva vyhradené. Mapa stránky ako tabuľka | Kurzy | Prehľady