Rým a funkcie rýmu: eufonická, rytmická, stavebná a sémantická, asonancia, rýmovka, druhy rýmov: ženský a mužský; združený (párny), striedavý, obkročný, prerývaný, postupný, tyrádový, sporadický :)

Podľa najbežnejšej definície rým je zvuková zhoda koncov slov na konci rytmického radu (verša, polverša) alebo na konci syntaktického celku (v próze).

Z tejto definície vyplývajú štyri základné funkcie rýmu:

• eufonická,
• rytmická,
• stavebná
• sémantická.

Eufonická funkcia rýmu sa spomedzi všetkých ostatných najviac opiera o zvukovú zhodu koncov slov. Podľa Hrabáka existujú dva typy zvukových zhôd koncov slov. Asonancia je zvuková zhoda koncových samohlások bez prihliadania na spoluhlásky, napríklad malá – taká, a vlastný rým je zhoda samohlások a spoluhlások, začínajúca sa prízvučnou samohláskou, napríklad dala – vzala. Treba však pripomenúť, že požiadavka zhody prízvučných samohlások slov v rýmovej pozícii platí len v sylabotonickom verši, a nie aj vo verši sylabickom. Už na prvý pohľad vidno, že zvuková zhoda v rýme najčastejšie nie je úplná. Obyčajne je iba čiastočná. Pre tú časť slov, ktorá je v úplnej zvukovej zhode, Viliam Turčány navrhuje termín rýmovka. Prebral ho od českého teoretika z konca 19. storočia Josefa Durdíka. Rýmovka vlastne tvorí eufonickú zložku rýmu. Môže byť jednoslabičná a viacslabičná, čo v podstate závisí od metrickej organizácie verša. V sylabotonickom verši začiatok rýmovky sa vždy musí kryť s prízvukom.  Rozdiely v kvantite slabík, potom opozície tvrdosť – mäkkosť, znelosť – neznelosť spoluhlások nevstupujú do rýmového systému. Rytmická funkcia rýmu sa prejavuje v zosilňovaní koncov veršov alebo polveršov. Stavebná funkcia spočíva v združovaní veršov do vyšších celkov, dvojverší, strof a strofických útvarov. Posledne sa veľký dôraz kladie na sémantickú funkciu rýmu. Totiž slová sa do rýmových pozícií nedostávajú náhodne, ale s cieľom, aby navzájom významovo súviseli. Z toho aspektu Viliam Turčány hovorí o rýme ako o vertikálnej metafore. Hovorí, že „rým v sebe obsahuje podstatné znaky básnického prímeru: podobnosť pozostávajúcu z čiastočnej zhody a čiastočnej odlišnosti“. Vysvetľuje to aj na príklade rýmu z Kraskovej básne Moje piesne, v ktorej rým, šeda – sedá „obsahuje základnú vlastnosť i činnosť hmly... a je v plnom súlade s druhom trópov v Kraskovej poézii, v ktorých podstaty prechádzajú do prívlastkov a vlastnosti sa substantivizujú“.

Uvedené funkcie rýmu v jednotlivých básňach sa nezjavujú v rovnakých proporciách a rovnako dokonalé. Sú rýmy z eufonickej a rytmickej stránky menej vydarené, ale to im neprekáža, aby boli významovo pôsobivé. 

O rýme v slovenskej poézii platia podobné pravidlá ako aj o sylabotonickom verši. Základným pravidlom slovenského rýmu je, že sa do rýmových pozícií môžu dostať slová alebo slovné celky rovnakoslabičné, totiž párnoslabičné alebo nepárnoslabičné, čo podmieňuje krytie rýmovky s prízvučnou slabikou. Na základe tohto pravidla rýmy možno podeliť do dvoch základných skupín – na ženské a mužské.

Pre ženský rým v slovenskom sylabotonickom verši je príznačný metrický dôkaz na druhej slabike od konca verša, od ktorého sa začína záväzná dvojslabičná rýmovka. V rýmových pozíciách sú slová párnoslabičné (dvojslabičné, štvorslabičné a ich vzájomné kombinácie):

Mužský rým má dva podtypy. Je to rým s jednoslabičnou rýmovkou, v ktorom sú nepárnoslabičné slová a z nich aspoň jedno je jednoslabičné, v rytmickom prúde prízvučné. V mužskom rýme totiž zdôraznená slabika nesmie byť na druhom mieste od konca verša. Pri takomto rýme sa prejavuje tendencia uzatvárať rýmovku spoluhláskou. Príklad mužského rýmu s jednoslabičnou rýmovkou máme v uvedenej básni Pavla Horova (šiat – smiať). Často sa rýmujú jednoslabičné slová s trojslabičnými slovami: napríklad sám – nebesám v Kraskovej básni Nox et solitudo.

Druhý podtyp mužského rýmu je rým s dvojslabičnou rýmovkou v trojslabičných slovách. Tu sa začiatok rýmovky nekryje s prízvučnou samohláskou a prevláda tendencia zakončenia rýmu samohláskou:

Dvojslabičná rýmovka je v rýmoch večera – pozerá aj spadala – plakala, hoci tu možno hovoriť aj o trojslabičnej, nie celkom presnej zvukovej zhode (adala – akala). Sú však aj rýmy s trojslabičnou rýmovkou: niektorí teoretici ich pomenovali daktylské (aj stredné alebo detské). Takýto rým je napríklad v Kraskovej básni Baníci:

Rýmy možno triediť aj z mnohých iných aspektov.

Napríklad delia sa podľa umiestnenia v prúde veršov. 

Pre ľudovú poéziu je príznačný združený alebo párny rým, ktorý spája dva susedné verše (aa bb cc):

Striedavý rým spája dva nepárne a dva nepárne verše v básni podľa schémy abab:

Obkročný rým sa spája prvý verš so štvrtým a druhým a tretím veršom podľa schémy abba:

Prerývaný rým spája iba párne verše, zatiaľ čo sa nepárne nerýmujú (abcb): 

Postupný rým spája prvý verš so štvrtým, druhý s piatym a tretí so šiestym podľa schémy abcabc: 

Existuje ďalej tyrádový rým, ktorý prebieha celou básňou (aaaa...), sporadický rým, ktorý sa zjavuje v nerýmovaných básňach obyčajne na konci básne atď. 

Ďalšie druhy rýmov: rýmové echo, gramatický rým, koncový rým, vnútorný rým, Rým vo vývinových obdobiach poézie a v próze

x

Vybrané kapitoly z teórie poézie

Príslovia, Porekadlá, Pranostiky, Frazeologizmus

Zdroje
Prevzaté a upravené z:
• Michal Harpáň, Teória literatúry, ESA, Bratislava, 1994, ISBN 80-85684-05-5.

Hodnotenie užitočnosti článku:

• ← Rukopis :)
• Rým jednoducho :) →